Vaša tvorba - Keď v lese zhasnú sviečky

Členkou slovenského skautingu a 52. zboru svätého Juraja v Dubnici nad Váhom som už relatívne dlho, približne od štvrtej triedy na základnej škole, čiže od mojich desiatich rokov. V tom čase som bola ešte dieťa a chodievala som na stretká skôr z povinnosti, pretože sa ich zúčastňovala aj moja vtedajšia najlepšia kámoška. Keď som mala štrnásť rokov, zložila som skautský sľub a stala sa skautkou. A kto tento sľub raz zloží, je skautom už do smrti, bez ohľadu na to, či vo svojom alebo inom zbore vykonáva aktívnu činnosť. Približne vtedy som si skauting na¬ozaj úprimne zamilovala. Najlepšie na ňom boli letné tábory. Pamätám si ich veľa, no naj¬viac mi v pamäti utkvel posledný z nich a to z dvoch závažných dôvo¬dov. Po prvé, prvýkrát som bola v zodpovednom postavení mladšej radkyne, roverky. Po druhé, na tábor so mnou išiel aj môj priateľ a prvá veľká láska, ktorý sa ku skautom pridal vďaka mne. Ja som mala vtedy šestnásť rokov a on sedemnásť. Hoci už spolu dávno necho¬díme, nikdy nezabudnem na zážitok, ktorý sme si odtiaľ odniesli. Môj priateľ, volal sa Filip, býval v stane s veľmi zvláštnym chlapcom. Ne¬pamätám si už jeho meno a neviem vlastne ani, čo mu bolo, no kaž¬dopádne viem, že mal nejakú psychickú poruchu, možno schizofréniu, a že to s ním bolo veľmi ťažké. S nikým nehovoril a takmer do ničoho sa nezapájal, väčšinou iba sedel sám v stane.  
Jednej noci, ako to už na táboroch tohto typu býva, nastal čas na skúšku odvahy. Pretože sme boli mladí radcovia, nahnali nás do lesa a našou úlohou bolo strašiť okoloidúce deti, ktoré boli nútené cestu absolvovať. Nemali sme sa na čo sťažovať! Mňa s Filipom umiestnili len kúsok od tábora a ostatní od nás boli relatívne ďaleko, keďže trasa bola dlhá. Všade vládla takmer úplná tma, cestu pre deti osvetľovali iba sviečky, rozložené asi každých desať metrov. My sme tiež mali pri sebe len dve a aj tie boli od nás ďaleko, aby nás nepre¬zradili.
„Keď uvidíte, ako sa niekto blíži po ceste, začnete praskať ko¬nármi. Môžete vydávať nejaké zvuky alebo napodobňovať zvieratá, to je jedno. Nechám to na vás.“ poučovala nás jedna zo starších, Mirka, ktorá nám šla ukázať, kde bude naše miesto.
Prikývli sme a Mirka odišla. Ostali sme tam úplne sami, ale nepamätám si, že by sa jeden z nás aspoň na chvíľu bál. Báť sme sa ešte len mali začať!
 Roztiahli sme si na zem karimatku, ľahli si, pozerali sa na hviezdy, rozprávali sa a čakali, kým pôjde okolo nejaké dieťa. Keď sa tak stalo, zapraskali sme konármi, trochu naňho zahúkali a znova sme pokračovali vo venovaní sa jeden druhému. Skrátka, nebolo nám tam vôbec zle, pretože deti chodili vo veľmi dlhých intervaloch. Ako som spomínala, cesta bola dlhá a skôr, ako sa jedno dieťa nevrátilo, ne¬mohlo vyraziť druhé. 
„Do paže!“ zahlásil odrazu Filip. To bola vtedy taká táborová na¬dávka, keďže väčšina členov nášho zboru bola silne veriaca.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa salámisticky, sledujúc hviezdy. Le¬žala som na karimatke s jednou nohou vyloženou na druhej.
„Zhasli nám sviečky!“ podotkol a ja som sa zasmiala.
„No a? Bojíš sa snáď?!“ podpichovala som ho, no on odpovedal celkom vážne.
„O to nejde. Ďalšie dieťa nebude vedieť, kadiaľ má ísť. Daj mi zá¬palky, idem ich zapáliť.“ 
„Nijaké nemám.“ povedala som a posadila sa.
„Tak po ne zbehnem do tábora.“ rozhodol sa a začal sa stavať, no ja som ho nervózne zadržala.
„Robíš si srandu?! Neostanem tu sama!“ zhrozila som sa a on sa zasmial.
„Ty sa pýtaš mňa, či sa bojím? Pozri sa na seba, ako si zrazu znervóznela.“
„Rob si zo mňa srandu!“ obraňovala som samú seba s podráždeným smiechom a buchla ho po pleci ako náznak, aby po¬dobné poznámky už neopakoval.
„Idem po ne ja. Tábor je len kúsok od nás a je to isto lepšie, ako ostať tu sama uprostred lesa. Bála by som sa viac, ako tie decká a to ich mám strašiť!“
Obetovala som sa teda odhodlane a Filip sa usmial.
„Si si istá?!“
„Mám na výber?!“ odvrkla som a vybrala sa na cestu.
Zbehla som po malom briežku dolu z lesa a prešla kúsok po ceste k táboru. Vbehla som do poľnej kuchyne a vzala odtiaľ do zásoby dve krabičky zápaliek. Hľadala som ich dobrých desať minút, ešte, že som mala čelovku! Nechápala som, ako nám nemohlo napadnúť vziať si ich už v tábore, ale neriešila som to. Schmatla som, čo som  potrebo¬vala a utekala späť. Keď som však vybehla z tábora a bežala po ces¬tičke kúsok pri lese, aby som opäť našla briežok, po ktorom som zbehla dolu, odrazu som stuhla!
„Diviak!“ hlesla som sama pre seba.
Nepočula som nijaké zvuky, ani praskanie konárov. Niečo som však zazrela v lese vedľa mňa a inštinktívne mi nenapadlo nič iné, ako že to bude nejaká lesná zver. Lenže keď som sa tam pozrela lepšie, pocho¬pila som, že keby to aj bol diviak, musel by mať na sebe pyžamo, pre¬tože to, čo sa krčilo v lese, bolo jasne červenej farby!
Myslím, že som sa nikdy tak nebála. Nemala som tušenie, čo to je, ale nijaké zviera predsa nemá takú farbu. Srdce mi tĺklo až v hrdle. Naozaj neviem, prečo som vtedy neutiekla, ale asi to tak niekto zariadil, pretože keď som sa priblížila bližšie, moje oči rozoznali postavu. Bol to človek, ležal tam v tráve! Štuchla som doňho a nepremýšľala som zrejme celkom triezvo, pretože som iba roztraseným hlasom zašepkala: „Haló?!“ a štuchla doňho znova. To nebolo najduchaplnejšie! Postava sa vtedy prebrala a pomaly sa postavila. Bol to on, ten chlapec z Filipovho stanu! Dodnes nemám tušenie, čo v tom lese hľadal. Pretože každý raz, keď som sa ho spý¬tala: „Čo tu robíš?“, dostala som desivú odpoveď. „Niečo som tu hľa¬dal.“ Opakoval to stále dokola.
„Ale čo? Čo si hľadal?! Niečo si tu dnes stratil?“ neprestávala som sa vypytovať, keď som rovnakú odpoveď dostala asi desiaty krát.
„Tamto!“ povedal zrazu chlapec a ukázal do hlbokého lesa.
Prisahala by som, že som presne na mieste, kam smeroval jeho prst videla mihnúť sa čiernu postavu, ale neviem! Možno si len moja predstavivosť dokreslila detaily, pretože okolnosti boli tak moc hrôzo¬strašné. Chlapec každopádne nič viac nepovedal a ja som sa rozbehla zavolať niekoho zo starších, aby sa oňho postarali. Hela, naša vedúca ho zaviedla späť do stanu, kde znova zaspal.
Nikomu som nepovedala, čo mi povedal, nechcela som vyvolávať paniku. Neviem, či za chlapcom v tú noc naozaj niekto bol, alebo či niekoho videl, ako prechádza cez náš tábor a sledoval ho. Ne¬viem, čo sa stalo v jeho hlave, alebo či bol schopní vidieť alebo cítiť niečo iné, ako my, ale niečo predsa musel vidieť, aby to mohol hľadať!
Každopádne, ja som sa vrátila za Filipom, do lesa. Pribehla som k nemu celá roztrasená a vyrozprávala mu príbeh od začiatku do konca. Bol jediný, komu som povedala celú pravdu. No on sa na mňa len usmial.
„Neblbni, Naty! Zrejme sa len zobudil, bál sa, keď zistil, že je v stane sám a tak šiel hľadať niekoho z nás. To, že ukázal do lesa, nič neznamená! Vieš predsa, že je chorý. Asi sa mu to pomotalo. Je skvelé, že si ho našla a zavolala Helu, no už si s tým nezaťažuj hlavu. Nemyslím si, že sledoval nejakého ducha!“
Pri poslednej vete sa zasmial. Ja som len vzdychla, sadla si vedľa neho a oprela mu hlavu o rameno.
„Nevravím predsa, že sledoval ducha! Ale aj chorý človek potre¬buje podnety k tomu, čo robí. Keby hľadal niekoho z nás, prečo by potom ukazoval do stredu lesa?!“ nedala som sa odbiť, no nezdalo sa, že by Filip príbehu prikladal nejakú vážnosť. Pokrčila som teda plecom a viac sme sa o tom v tú noc nebavili. Niet divu, že sa mu to zdalo bezvýznamné, mal to predsa všetko len z druhej ruky. No ja som tam bola a cítila som niečo zvláštne, čo v tú chvíľu mohli cítiť iba dvaja ľudia na svete. Ja a chlapec! Kto nezažije, nepochopí! A možno som to preháňala. Možno som si len hľadala zámienku, ako zahovoriť, že som sa zľakla obyčajného chlapca, spiaceho v tráve. Neviem! A možno chlapec, o ktorom sme si mysleli, že nikoho nevníma, vnímal oveľa viac, ako si dokážeme predstaviť. Nech je pravda akákoľvek, stalo sa mi v tú noc niečo, na čo ani najlepší skaut nemôže byť ,,vždy pripravený“!