Dubnické fašiangy sa konali v sobotu 2. marca 2019 na úplne novom mieste - na tzv. Jarmočnisku (dvor DUMAT-u). Tento rok sa na ich organizácii podieľalo aj Dubnické múzeum a CVČ Dubnica nad Váhom. Ako sa fašiangy páčili vám a aký názor majú na tento ročník samotní organizátori? Pár otázok sme položili slečne Líškovej z oddelenia kultúry.
Zuzana, prišlo na fašiangy tento rok viac ľudí ako minule?
Neviem, či sa to dá úplne zhodnotiť a porovnať, ale myslím si, že určite prišlo viac ľudí. Podľa mňa ich prilákali trhy, ktoré boli novinkou tohto ročníka, veľa ľudí sa premlelo práve v priestore pred Jarmočniskom.
Ako ste ako organizátori spokojní s novým miestom?
Ja som veľmi spokojná. Nebudeme teraz hodnotiť, aké plusy a mínusy malo DuTaF Centrum, no nový priestor nám vyhovuje práve preto, že je priestrannejší. Plány ďalších rokov sú najmä poupravovať garáže a scény, aby to lepšie vyzeralo, a možná je aj určitá rekonštrukcia tohto priestoru. Sám primátor povedal, že by bol určite radšej, aby sa tento priestor - dvor DUMAT-u, používal ako priestor pre kultúru, ako menšie kultúrne centrum. Tento priestor by sme chceli využiť aj pri organizácii DFF.
A ohlasy od ľudí? Ako hodnotili tohtoročné fašiangy a nové Jarmočnisko?
Veľa ľudí si nový priestor pochvaľovalo, nielen preto, že sa nachádza v centre mesta a je im teda bližšie, ale i preto, že bol jednoduchý, nie taký členený ako DuTaF, kde treba chodiť hore - dolu kopcom, po schodoch. Jarmočnisko je týmto prijateľnejšie napríklad pre starších ľudí.
Niektorí občania sa sťažovali, že na Jarmočnisku nemali miesto, kam by si mohli v pokoji sadnúť a oddýchnuť si.
Myslím si, že aj na Jarmočnisku sa nachádzal dostatok oddychových zón. Na DuTaF- e je inak členená scéna, je tam hlavne hľadisko, ktoré zaberá veľa priestoru. Ten sme my teraz využili viac pre stánky s občerstvením (tie na DuTaF- e neboli), pre detský kútik s aktivitami a pre bezproblémový príchod sprievodu. Na Jarmočnisko sme sa snažili umiestniť čo najviac sedenia aj pre ľudí - pre divákov boli pripravené lavičky pred hľadiskom, ďalšie sedenie mali aj jednotlivé občerstvovacie stánky a sadnúť sa dalo aj pred stánkom pána Košíka. Ale, samozrejme, nikdy sa nedá vyhovieť všetkým.
Program pre deti bol na fašiangoch po prvýkrát?
Áno, tento rok bolo veľa vecí po prvýkrát. Aj program pre deti, aj stánky - farmárske trhy. Po minulé roky sme robili len verejné ochutnávky, súťaže a pán Košík robil zabíjačku. Tento rok sme program rozšírili a myslím si, že práve aj tieto doplnkové aktivity prilákali ďalších návštevníkov.
Čo hovoríš na masky v sprievode? Boli sťažnosti, že masky boli príliš strašidelné a deti sa ich báli.
To je blbosť! (smiech). Sprievod bol perfektný, súbory mali skvelé masky, aj keď mi pripomínali skôr karnevalové masky. V princípe - sme v meste, dedinské tradície sme preniesli do mesta a trochu sme ich preštylizovali. My tie tradičné fašiangové masky vlastne ani k dispozícii nemáme. Nejaké sťažnosti sme zaregistrovali, ale - masky boli strašidelné pre deti... Môj názor je, že netreba všetky podujatia prispôsobovať deťom. Fašiangov sa zúčastňovali prioritne dospelí alebo mladí ľudia, nie deti, a tomu boli prispôsobené aj masky. Každá z masiek mala svoj význam, nehľadelo sa na to, či je strašidelná, mala byť skôr zábavná a väčšinou predstavovala hospodárske zvieratá. Aj na Luciu sú masky tradičné a deti sa ich boja, no nebudeme kvôli tomu predsa meniť celú tradíciu.
Aké podujatie môžeme očakávať v blízkej dobe na Jarmočnisku?
Máme v pláne obnoviť jedno predveľkonočné podujatie pre deti. Možno tam zahrnieme aj tvorivé dielne s veľkonočnou tematikou, jarné súťaže, trhy, vystúpenie detských folklórnych súborov, na tom práve pracujeme.
A čo tradičné podujatia?
S tradičnými akciami to netreba preháňať - sme mesto, nemôžeme sa tváriť, že sme dedina. Väčšina tradičných podujatí patrí práve k dedine, tlačiť ich do mesta, kde to nie je prirodzené, nie je veľmi dobré. Ak sa ľuďom snažíme priblížiť určité podujatie, ako napr. pálenie Ďura, ktoré patrí k zvyklostiam západného Slovenska (inde sa pálila skôr jánske ohne - na Jána), nevnímajú to ako tradíciu. Považujú to za jarné podujatie, kde sú aktivity pre deti, kde sa páli vatra, ale tú tradíciu - zvyk nevnímajú. Aj preto je to možno problém, prilákať ich na takýto typ podujatia.
Prečo ich to asi nezaujíma?
Lebo sú to mestskí ľudia.
A je mestský človek odlišný od dedinského?
Samozrejme. Človek, ktorý sa narodil na dedine a neskôr žije v meste, to vníma trošku inak. Možno sčasti prežil tradície v tom pôvodnom šate a možno to aj v meste potom vníma dobre. Ľudia, narodení v meste a žijúci mestským spôsobom života, ak nie sú k týmto zvykom vedení, nemajú k nich vzťah a nevnímajú ich ako tradíciu, ale len ako nejaké podujatie. Napr. to pálenie Ďura - spievali sa piesne, robili sa obrady. Koncept tradície sa stále opakuje, nedá sa tam vymyslieť nič nové. Ak sa aj snažíme vymyslieť niečo, čím program každý rok obohatíme len aby sme prilákali ľudí, podujatie stráca na autentickosti a stáva sa z toho skôr šaráda.
A to nie je cieľom kultúry, vaším úmyslom je skôr zachovávanie zvyku, však?
Malo by to tak byť. Samozrejme, hovorím o tom, že sme mesto a tlačiť sem nasilu podujatia, ktoré nie sú pre mesto prirodzené, nie je dobré. Okej, fašiangy sa tu udomácnili, DFF je zase úplne o niečom inom, ale prinášať sem viac tradícií je, myslím, už násilné. Mesto ako také potrebuje úplne iné podujatia. Snažíme sa síce o mierny prienik tradície a novoty, ale treba to robiť opatrne. Stále je to lepšie ako v iných mestách, kde sa zo zvykov stávajú až extrémne showky so skákacími hradmi. Nazvať potom podujatie tradičným (napr. pálenie Ďura) je v princípe dehonestácia ľudovej kultúry. Ľudia môžu mať na túto problematiku samozrejme iné názory, ale my, ktorí máme vyštudovanú etnológiu a máme k tomu vzťah, to vnímame inak ako “bežní” ľudia...