Obsah

Fotografka Halime Sarrag: Umenie je potrava pre dušu

Typ: ostatné
Halime Sarrag: Umenie je potrava pre dušu V utorok 4. februára odštartovala séria diskusií z dielne iniciatívnych študentov Gymnázia Dubnica nad Váhom s názvom Nadpohľad.

Prostredníctvom projektu chcú domácemu publiku bližšie predstaviť štyroch umelcov z rôznych sfér a ich tvorbu. „Ide o ľudí, ktorí sú z nášho okolia, no je o nich málo počuť. Myslím, že si zaslúžia, aby sa o nich vedelo. A rovnako bude skvelé, ak aj naši obyvatelia získajú na umenie taký nadpohľad,“ vysvetlila jedna z organizátoriek projektu, študentka Lucia Šipošová.

Prvou hostkou v rámci diskusií bola rodáčka z Trenčianskych Teplíc,  Halime Sarrag. Nie, nejde o pseudonym. Otec Halime pochádza z Iránu a spolu s maminou – Slovenkou, sa jej rozhodli dať arabské meno. Halime Sarrag sa fotografovaniu venuje už pekných pár rokov. Po kariére na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Ríme sa rozhodla zmeniť život. A o svojej ceste nám čo-to prezradila.

 

Ako si sa dostala k fotografovaniu?

Bolo to už dosť dávno, no prišlo to celkom prirodzene. Istú dobu ma už nenapĺňala práca. Pracovala som v administratíve v štátnej správe a cítila som, že to nie je to, čo by som chcela. Mala som pocit, že je vo mne ešte niečo iné, kreatívna stránka, ktorá potrebuje ísť von. Začala som teda fotiť. Len tak, pre seba. Postupom času som si uvedomovala, že ľudia začali stále častejšie oceňovať moje fotografie. Páčila sa im moja práca, volali mi, aby som ich odfotila. Pravdupovediac, dlho som si neuvedomovala, že to môže mať aj nejaký iný cieľ, ako len blúdivo fotiť. Rozhodla som sa teda, že zmením život. V práci som dala výpoveď a začala som študovať fotografiu.

Zostala si v Ríme?

Áno. Na ambasáde som dala výpoveď, no v Ríme som zostala. Prihlásila som sa na univerzitu, spravila som si dva semestre fotografie a takto som vlastne začala.

S akým žánrom fotografie si začínala?

V podstate asi ako každý zmätený začínajúci fotograf som skúšala všetko. Prvá seriózna fotografická pracovná ponuka bola od športovej agentúry. Šlo o fotenie bojových umení ako full contact, box, boxing a podobne. Bolo to veľmi zaujímavé. Síce to bola veľmi rýchla fotografia, naučila som sa však technicky ovládať foťák a základné veci. No vedela som, že ma to ťahá niekam inam. Postupne som si prešla street fotografiou, ktorá ma baví doteraz, cez modeling až k portrétistike, ktorá mi asi najviac prirástla k srdcu a venujem sa jej dodnes.

Čo ťa na portrétovej fotografii fascinuje najviac?

Skutočnosť, že fotím ľudí. Rôzne zaujímavé osobnosti. Naozaj každý jeden človek má v sebe niečo špecifické a keď sa naučíme pozerať sa na iných očami toho fotografa, zaregistrujeme veci, ktoré si bežní ľudia nevšímajú. Samozrejme, ide aj o kontakt s ľuďmi. Človek musí spoznať človeka predtým, ako ho ide fotiť. Musí sa mu dostať tak trochu pod kožu, aby z neho potom vytiahol to charakteristické, špecifické. Je to naozaj práca, ktorá nie je povrchná.

Ako by si porovnala život fotografa v Taliansku a na Slovensku?

Aj život nefotografa je podľa mňa v Taliansku vynikajúci. Taliansko je krajina, ktorá je veľmi ľúbivá a veľmi rýchlo si na ňu človek zvykne. Žije sa tam výborne. Je tam dobré jedlo, milí ľudia, more. Na druhej strane, zrovna v tom období, kedy som tam žila ja, profesionálne podmienky boli veľmi ťažké. Taliansko trpí niečím takým ako je rodinkárstvo. Čiže pokiaľ nemáte za sebou niekoho známeho, kto vás môže niekam dotlačiť, práca na základe talentu sa tam získava len veľmi ťažko. Paradoxne, po mojom príchode na Slovensko sa moja ako-taká fotografická kariéra rozbehla celkom hladko. A to bez toho, že by som ju chcela veľmi rozbiehať. Možno to bol osud, možno niečo, o čo som sa pričinila aj ja, no malo to oveľa rýchlejší spád, ako v Taliansku. Rím si ale stále budem nosiť v srdci. Aj napriek tomu, že som precestovala mnoho krajín.

Prečo si sa teda rozhodla vrátiť na Slovensko?

To neviem ani ja (smiech). Zrejme to nejak prirodzene vyplynulo z tej situácie, ktorá nastala. Totiž, v tom období to v Ráme začalo byť naozaj ťažké, čo sa týka napríklad ekonomickej krízy. Ale aj všeobecne, život v takom veľkom meste je naozaj stresujúci, náročný na čas či peniaze. Rovnako som mala pocit, že tam nemám dostatočné podmienky, aby som rozvinula fotografiu tak, ako by som chcela. Povedala som si teda, že skúsim zmenu. Pôvodne som na Slovensko prišla len na tri mesiace, no nejak sa rozkríklo, že fotím. Začali ma volať kamarátky a už to išlo.

Koľko sa fotografii venuješ?

Myslím, že profesionálne je to možno už tých desať až trinásť rokov. Živnosť som si založila v roku 2016, no ako fotografka som pracovala ešte aj v Taliansku, kde som žila niekoľko rokov. Na Slovensko som prišla v roku 2013 bez toho, že by som fotografovanie nejak plánovala. Rozbehlo sa to a povedala som si, že to skúsim aj tu. Založila som si firmu a tak vlastne fotím už zopár rôčkov.

Aký je podľa teba zmysel umenia?

Neviem, či všetko musí mať nejaký zmysel alebo význam. Môj osobný názor je taký, že umenie je niečo, čo živí dušu. Je to jej potrava. Nie vždy musí mať konkrétny cieľ. Môže to byť len niečo pekné, čo chceme precítiť, pozerať sa na to, realizovať. Z histórie však vieme, že mnoho umelcov v pohnutých dobách dokázalo do svojich diel zakomponovať rôzne odkazy, ktoré vedeli ovplyvniť názor ľudí alebo zobraziť realitu sveta úplne inak, než ako im to vnucoval napríklad režim. Myslím si, že umenie má veľkú silu v akejkoľvek forme. Či už je to kniha, maľba alebo fotografia.

Aká je tvoja najobľúbenejšia fotografia?

Neviem, asi vždy tá posledná. Zaľúbim sa do každého projektu alebo fotiek, ktoré robím. Je to tým, že každý jeden projekt prežívam a dávam do toho maximum. Chcem, aby to bolo dofotené čo najlepšie. Čiže áno, asi vždy to bude tá posledná fotografia.

Spomenieš nám najvýznamnejšie projekty, na ktorých si mohla participovať?

Myslím, že fotenie pána prezidenta Andreja Kisku v prezidentskom paláci bol jeden z projektov, z ktorého som bola asi najviac vystresovaná, no zároveň to bol taký najsilnejší emotívny zážitok. Potom to bola napríklad nedávna veľká konferencia o klimatických zmenách. Bolo to naozaj náročné, no aj zaujímavé a poučné. Určite mám rada aj fotenie ľudí z občianskeho združenia AZZP, ktorí sú hendikepovaní. U nich absolvujem fotenia už pravidelne a vždy je to veľmi príjemné stretnutie, lebo všetci vieme, že dávajú veľmi veľa lásky a emócií. Okrem toho si vážim aj bežné momenty s ľuďmi z obyčajného života. Vždy sú to príjemné stretnutia, ktoré vo mne zanechávajú nejakú stopu.

Máš nejaké plány do budúcna?

Mojim problémom je, že neviem veľmi plánovať. Viem ale, kam by som chcela smerovať. Určite by som sa chcela viac odkloniť od komerčnej fotografie, ktorá sa vždy nejako pritrafí fotografovi, ktorý sa fotením živí a zamerať by som sa chcela viac na umeleckú fotografiu. To však nie je také jednoduché. Myslím, že človek si musí troška aj odžiť na to, aby zo seba súkal nejaké umelecké diela. Možno sa aj presuniem do nejakej inej krajiny, pretože všetci vieme, ako žijú umelci na Slovensku. Len veľmi ťažko sa tu presadzuje nejaká umelecká vlna či predávajú diela. Takže rada sa nechám zatiahnuť kdekoľvek ma to unesie.

Srdečne pozývame na ďalšiu diskusiu zo série Nadpohľad, ktorej hosťami budú členovia UrbeX DCA, ktorí sa venujú skúmaniu opustených budov. Diskusia sa uskutoční v utorok 11. februára o 17.00 h vo Výstavnej miestnosti 104 Domu kultúry v Dubnici nad Váhom.

Tešíme sa na vás!

Pre viac informácií kontaktujte: Mgr. Veronika Rezáková, hovorkyňa mesta Dubnica nad Váhom, e-mail: hovorca@dubnica.eu, tel. kontakt: 0917431271


Vytvorené: 7. 2. 2020
Posledná aktualizácia: 2. 9. 2021 10:45
Autor: Mária Badačová