Ako ste sa dostali k hudbe a kto vás k nej priviedol?
Keď bol môj otec mladý, chcel byť muzikantom. Amatérsky hral na gitare a vždy, keď sme boli niekde vonku pri ohníku, vytiahol gitaru a spievalo sa do rána. Takže bol to asi on. So sestrou sme teda nejako pokračovali a vyvinulo sa to tak, že Veronika vyštudovala bábkoherectvo a pôsobí ako herečka v Prešovskom národnom divadle, a ja som síce vyštudovala estetiku a filozofiu, no doviedlo ma to až k mikrofónu.
Ako spätne vnímate rok 2005, keď ste sa vďaka úspechu v súťaži Slovensko hľadá Superstar dostali do povedomia verejnosti?
Vôbec nad tým neuvažujem. Som vďačná za všetko, čo sa udialo, no pravdupovediac, nesedím pri vínku a nerozmýšľam nad tým, aké to bolo pred 15 rokmi. Som veľmi rada, že sa to celé udialo a som vďačná za celý projekt, aj za všetkých ľudí, ktorých som tam stretla, no nijakú nostalgiu nepociťujem.
Kedy ste začali s vlastnou tvorbou?
Myslím, že to bolo pri druhom albume Naboso. Vtedy som začala tak trošku koketovať s tým, že by som chcela participovať na piesňach aj autorsky, no ešte som tomu veľmi neverila. Úplne sa to rozbehlo, keď prišiel do kapely náš klavirista Daniel Špiner. Vtedy som si povedala, že ideme do toho úplne bez kompromisov tak, ako to máme v sebe, ako to cítime. A už to išlo.
Na konte máte niekoľko albumov, ktorý je vám najmilší?
Tým, že úplne čerstvo vyšiel nový album Hranica dažďa, je to pre mňa aktuálne stále taký najsilnejší moment. Je to doposiaľ neohrané, v podstate sme k tomu albumu hrali naozaj v plnej zostave len jeden koncert a na turné sa ešte len chystáme. Veľmi sa na to teším.
Ako tento album vznikal?
Album vznikal trošku zvláštne. Mala som totiž pár rokov, počas ktorých som vlastne vôbec netvorila a moja tvorba akoby nefungovala. Poprosili sme Fond na podporu umenia o štipendium na tvorbu, a to štipendium sme dostali. Ani som nečakala, že by sa to mohlo udiať. Veľkou pomocou mi bolo, že sme mali konkrétny termín, dokedy máme odovzdať demo nahrávky. Prinútilo ma to, aby som si čas konečne naozaj našla a prestala sa vyhovárať na deti, na koncerty a podobne. Ten čas by som si totiž reálne mohla nájsť, no potrebovala som to nakopnutie. Ďalšia vec, ktorá ma v písaní brzdila, bola tá, že témy, ktoré ma zaujímajú, som nevedela úplne pretaviť do umeleckej formy. Takže som otáľala s tým, ako písať o tom, čo ma trápi. Napríklad o vzmáhajúcom sa extrémizme, o klimatických zmenách a podobných veciach. Nie že by bol celý album taký, no je na ňom zopár piesní, ktoré sa toho dotýkajú. Nakoniec som to však zvládla. Súčasťou albumu sú dva texty, ktoré písala Silvia Kaščáková, no práve tie sa spomenutých tém netýkajú. Ja sa prosto necítim ako dostatočný pesničkár typu Marián Geišberg alebo Jaromír Nohavica. Oni tie správne slová podľa mňa nájsť vedia. Ja mám vždy pocit, že tej poetike akoby ešte niečo chýba. Ale tak povedala som si, že musím sa jednoducho odvážiť ísť trošku s kožou na trh.
Ako vnímate toto rozhodnutie spätne?
Mám z tých piesní radosť. Jednu mám vyslovene rada, no viem, že na koncertoch sa mi ťažko spieva, pretože je veľmi emočne vypätá. Musíme preto nájsť cestu k tomu, aby som sa v rámci zvyšku koncertu pri spievaní úplne neodrovnala. Musím sa trošku naučiť pracovať s tým, že je tam iná emócia, na akú som bola zvyknutá, ale som veľmi rada, že som to skúsila a že som sa do toho pustila.
Ako vznikla spolupráca s Danielom Špinerom a vašou sestrou?
Kapelníkom pôvodnej zostavy bol Martin Husovský, ktorý je frontmanom kapely Komajota a je zároveň aj mojím švagrom. S Komajotou sa im pred dvanástimi alebo trinástimi rokmi začalo veľmi dariť a Martin tak so mnou už nemohol hrávať. Priniesol teda Dana, že vyskúšaj, je to dobrý chalan, sadnete si. A naozaj, sadli sme si úplne hneď na prvú, no najmä, Dano hudbu cíti veľmi podobne ako ja. Takže hneď od začiatku to išlo veľmi pekne. Piesne vytvárame spoločne, sme vlastne spoluautori. S Veronikou, mojou sestrou, hrávame vianočné koncerty možno už desiaty či jedenásty rok. Viem, že naše hlasy prosto spolu ladia a chceli sme si vyskúšať niečo spoločné, inak totiž takúto príležitosť veľmi nemáme. Takže pre mňa ide naozaj o taký rodinno-kamarátsky koncert, no vlastne ani nie koncert. Pre mňa je vždy ten december, keď hrávame tieto koncerty, taká veľká radosť.
Aké sú vaše plány do blízkej budúcnosti?
Tešíme sa na turné, ktoré by sme chceli robiť, i keď ešte presne nevieme, na ktorý mesiac by nám malo vyjsť. Predpokladám, že nejaký máj, možno koniec apríla, uvidíme. Ešte nemáme presné termíny. Tým, že na novom albume je veľa iných nástrojov, ktoré sme doteraz nezvykli používať, uvidíme, či sa nám vlastne podarí ísť s celou zostavou. Je to pomerne veľký ansábel, no bola by som veľmi rada, keby sa to podarilo.
Pre viac informácií kontaktujte: Mgr. Veronika Rezáková , hovorkyňa mesta Dubnica nad Váhom, e-mail: hovorca@dubnica.eu, tel. kontakt: 0917431271