Čas plynul, ale spomienky zostali večné. Veď akoby sme aj mohli na tento rok zabudnúť a nechať ho „zapadnúť prachom“.
V roku 2018 si pripomíname okrúhle, no zároveň smutné 100. výročie od skončenia 1. svetovej vojny. Priniesla veľa zbytočne preliatej krvi a nešťastných ľudských osudov. Začneme udalosťou z 28.6.1914. Práve v tento deň srbský občan Gavrilo Princip zastrelil následníka trónu Rakúsko – Uhorska Františka Ferdinanda a jeho manželku. Tento surový čin nezostal bez následkov. Približne o mesiac na to dňa 28. 7. 1914 prišla o 11. hodine dopoludnia nešťastná správa. Rakúsko – Uhorsko vyhlásilo Srbsku vojnu. Malo podporu aj v Nemecku. Očakávalo na zámienku k vyhláseniu vojny Rusku a tak sa postupne v roku 1914 až 1915 sformovali dva proti sebe bojujúce bloky. Jednu stranu tvorilo Nemecko, Rakúsko – Uhorsko, ku ktorým sa pridalo aj Turecko a v roku 1915 aj Bulharsko. Druhá protistrana bola dohodovým blokom Anglicka, Francúzska, Ruska, Belgicka a Srbska. V nasledujúcich rokoch sa pripojili aj ďalšie štáty: Japonsko, v roku 1915 Taliansko, v roku 1916 Rumunsko a nakoniec v roku 1917 USA.
Zámerom nášho článku však nie je dopodrobna pripomenúť či oboznámiť čitateľov o priebehu štyri roky trvajúceho „vojnového šialenstva“ celej Európy a postupne i celého sveta či popísať priebeh „krviprelievania“. Dôvod je jednoduchý. Každý si tieto smutné skutočnosti môže prečítať v dostupnej literatúre z histórie.
Cieľom tohto článku je predovšetkým vzdať česť a poklonu našim bývalým spoluobčanom, ktorých zastihol nemilosrdný osud a stratili tak životy v neprávosti. Zaujímalo nás, kde naši vojaci padli. Kde a kedy sa to stalo sme sa dozvedeli z dostupných materiálov. Prevažná väčšina našich vojakov aj tzv. záložných rukovalo z Trenčianskej župy do Trenčianskeho 71. pluku, 15. pluku horských delostrelcov a 72. pešieho pluku Bratislavského, ale aj Prešovského pešieho pluku.
Na rieke Piave v osudnom roku 1918 pôsobili naši vojaci ešte v jednom aj v druhom bloku armád. Zo smútkom v duši môžeme konštatovať len toľko, že táto nešťastná vojenská akcia stála Rakúsko – Uhorskú armádu až 140 000 obetí, nevinných väčšinou mladých ľudí, ktorí zanechali po sebe hlboký smútok a prázdno. Niekoľkí aj rodiny. Bolo to v období, keď už naši vojaci a zajatci začali prechádzať na druhú stranu dohodového bloku. Z dostupných zdrojov sa dozvedáme, že na východnom fronte bolo veľa slovenských zajatcov. Odhaduje sa až okolo 30 000.
V predposledný októbrový deň v roku 1918 Slovenská národná rada vyhlásila Martinskú deklaráciu, čím vyjadrila súhlas s vytvorením spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Keď sa o deň neskôr vojaci Prešovského pluku dozvedeli, že na talianskom bojisku Rakúsko – Uhorsko požiadalo o prímerie, vypovedali poslušnosť veleniu. V tom nastal chaos. Veliaci maďarskí dôstojníci vyhlásili stanné právo, čo znamenalo mimoriadny právny režim v celom štáte, alebo v jeho časti počas výnimočného stavu s cieľom potlačenia trestnej činnosti.
Nakoľko bol vojnový stav, ktorý pretrvával až do 11.11. 1918, bolo popravených 41 slovenských vojakov. Ale ani medzi nimi sa naši občania nenachádzali. Toto je len malý zlomok udalostí, cez ktoré sme sa chceli dopátrať takmer k nemožnému cieľu. Státisíce nevinných obetí tejto nezmyselnej vojny priniesli katastrofické následky aj na ďalšie ľudské životy. Rodiny stratili, to čo ľudia majú v živote najvzácnejšie: manželov, otcov, synov či bratov. Nevľúdnosť osudu a krutá vojna poznačila navždy celé rodiny. Nebolo tomu inak ani u našich občanov, ktorí položili svoje životy v neľútostných bojoch.
Na ich počesť je postavený pamätník pri Spoločenskom dome v Prejte s 19 menami. Je málo pamätníkov, ktorí by si zaspomínali. Viaceré mená v súčasnosti už mnohým nič nehovoria, nedokážu ich priradiť k rodinám, ktoré v tejto dobe žijú v našej obci.
Naveky sú v kamení pomníka vyryté mená vojakov padlých v prvej svetovej vojne v rokoch 1914 – 1918 a neostanú tak zahalené rúškom zabudnutia.
Aj keď si možno myslíme, že naše pátranie bolo len čiastočne úspešné, chceli sme aj tento kúsok histórie podchytiť pre budúce generácie.
POMNÍK PREJTA
Padlým v prvej svetovej vojne
- Bezecný Ján – bez záznamov
- Kvasnica Ján, nezvestný – bez záznamov
- Opat Jozef, narodený v roku 1869, zomrel vo veku 46 rokov. Nastúpil k 71. pešiemu pluku v Trenčíne. Od júna 1916 bol nezvestný a padol na ruskom fronte dňa 13.12. 1917. Bol ženatý a mal 3 deti.
- Doboš Jozef, narodený v roku 1884, zomrel vo veku 32 rokov na talianskom fronte 1.9. 1916. Bol ženatý a mal 2 deti.
- Tomanička Ján – bez záznamov
- Balaš Jozef – bez záznamov
- Bačurík Jozef, narodený v roku 1887, zomrel ako 30 ročný na ruskom fronte 1.5. 1917. Bol ženatý a mal 2 deti.
- Žilka Pavel, narodený v roku 1883, zomrel ako 36 ročný v zajatí v Rusku 1.2, 1919. Bol ženatý a mal 4 deti.
- Mierny Jozef bol ženatý a mal 2 synov Rudolfa a Oskara, ktorí sa s matkou odsťahovali do Deubenu pri Drážďanoch.
- Žilka Jozef – bez záznamov
- Kolárik Anton, narodený v roku 1880, zomrel vo veku 28 rokov 1.1. 1916 v nemocnici v Prahe. Bol ženatý a mal 2 deti.
- Kadlečík Štefan, narodený v roku 1882, zomrel vo veku 33 rokov 20.8. 1915 na rumunskom fronte pri bitke u Doržaku, kde je aj pochovaný. Bol ženatý a mal 3 deti.
- Prekop Adam, zomrel vo veku 22 rokov 31.12. 1915. Bol slobodný, bezdetný.
- Barták Ondrej, narodený v roku 1897, zomrel veľmi mladý vo veku 18 rokov 27.10. 1915 na fronte.
- Barták Štefan, narodený v roku 1887, zomrel 11.12. 1915. Bol slobodný.
- Kvasnica Jozef, narodený v roku 1887, zomrel vo veku 29 rokov. Od februára 1915 bol nezvestný. Zomrel 31.3. 1917 na ruskom fronte. Bol ženatý a bezdetný.
- Vavrík Štefan – bez záznamov
- Horvát Štefan – bez záznamov
- Bielik Alexander, narodený v roku 1891, zomrel vo veku 29 rokov 31.12. 1920 v Rusku. Bol slobodný.