S Martinom Štefíčkom sa kvôli rozhovoru do našich novín stretám v mestskej knižnici. Sadáme si, púšťam diktafón. Gymnazista, ktorý plánuje pokračovať v štúdiách na detektívnej akadémii, ma okrem inteligentného prejavu a vyjadrovania zaujme najmä zápalom pre svoj šport. Cítiť ho doslova z každej vety, ktorú mi čerstvý majster Slovenska v thajskom boxe vo svojej kategórii povedal. S Martinom sme sa zhovárali nielen o jeho kariére, ale najmä o špecifikách tohto u nás ešte nie veľmi známeho športového odvetvia.
Martin, predstav nám šport, ktorému sa venuješ.
Ako napovedá názov, thajský box pochádza z Thajska, domáci ho tu volajú Muay Thai. Hovorí sa mu aj „umenie ôsmich končatín“, keďže sa v ňom používajú okrem rúk, ako v klasickom boxe, aj kopy, lakte a kolená. Tento bojový štýl vznikol približne pred 700 rokmi, využívali ho vojaci, ktorí v bitke prišli o zbrane. Aj v mierovom období ho trénovali v kasárňach, postupne sa z neho stal národný šport. Oficiálny štatút športu získal thajský box v roku 1921.
Osem končatín zrejme ponúka širokú škálu možností na úder. Čo je v zápasoch Muay Thai zakázané?
Nepovolené sú údery do krku, hlavne spredu, údery do slabín, do chrbta a zátylku, kde by už mohli hroziť vážne zdravotné následky.
Ako je bojovník, teda aspoň v rámci možností, chránený?
Na amatérskych zápasoch, ktoré robím ja, pretože ešte nie som profesionál – aj keď už viem, kedy ním budem, ale zatiaľ nechám ľudí v napätí – zápasím v ochrannej helme, mám chrániče lakťov, penové chrániče holene, suspenzor, chránič zubov, bandáže na rukách a, samozrejme, rukavice. Juniori nosia ešte aj ochranné vesty. Ale napríklad v profi A zápasoch má bojovník iba chránič zubov, suspenzor a rukavice.
Zúčastňuješ sa galavečerov, ale aj ligových súbojov. Aký je medzi nimi rozdiel?
Galavečer je veľká akcia s množstvom divákov. Ide jednoducho o šou. Ligové zápasy sa tiež odohrávajú vo veľkých halách, ale príde sa na ne pozrieť omnoho menej ľudí. Tu ale zase trávim čas aj s našimi mladými chalanmi, ktorým pomáham pred vstupom do ringu, pripravujem ich mentálne a aj fyzicky, napríklad Miroslava Murka alebo Samuela Šlesárika.
Pozrime sa ale na samotný zápas.
Ak ide o galavečer, pustia mi nástupovú hudbu, prídem na pódium, pozdravím sa s fanúšikmi a mám 15 až 20 sekúnd na prezentáciu. V lige sa toto nedeje. Zvyšok je ale už rovnaký. Prídem k ringu, trikrát sa ukloním. Cez laná preleziem vrchom, je to tradícia, aj keď pre mňa pri mojich 170 centimetroch je to trocha problém. Potom si obehnem všetky rohy, ide o ďalší rituál, ktorým vzdávam úctu a vďaku trénerovi. Na čele mám tradičnú čelenku – mong kon. Prejdem sa v nej po ringu, v každom rohu sa ukloním, ukloním sa súperovi aj rozhodcovi. Potom začíname. Bežný zápas má tri kolá po dve minúty. Je to veľmi intenzívne, ide o bitku od prvej do poslednej sekundy.
Thajský box zrejme vyžaduje aj dosť špecifický a pestrý tréning.
Trénujem v Banskej Bystrici, kde chodím na strednú športovú školu, ale, samozrejme, aj v Dubnici. V Bystrici sa venujem hlavne technike, mávame tu aj sparingy, teda riadené zápasy. Trénujeme aj ráno, medziiným napríklad zápasenie. Prezradím také menšie tajomstvo, pripravujem sa aj na zápas na zemi, pretože by som chcel skúsiť zmiešané bojové umenia MMA. Piatkový tréning v Dubnici je potom skôr silový, viac-menej kruhový. Samozrejme, pracujem na sebe aj individuálne, chodím behať. Všetko musí byť nastavené tak, aby zápasník stále vládal a cítil sa fyzicky aj psychicky v pohode.
Aká je popularita a postavenie thajského boxu na Slovensku?
U nás sú populárne najmä zmiešané bojové umenia, teda MMA. Thajský box tu máme už dlho, do povedomia sa ale dostal pomerne nedávno. V roku 1997 vznikla prvá asociácia na Slovensku, a to práve v Dubnici. Jedným zo zakladateľov bol aj môj bývalý tréner Marián Tomčány. Boli časy, keď sa boxeri medzi sebou bili na ulici, preto to mnohí odsudzovali. V posledných rokoch sa už thajský box berie ako šport a šou. Najznámejším bojovníkom u nás je Vladimír Moravčík, prezývaný Dracula, ktorý ma teraz trénuje v Banskej Bystrici. Získal jedenásť titulov majstra sveta. Náš šport momentálne naberá na popularite a chce ho robiť veľmi veľa detí.
Hovoríš o deťoch. Nemajú rodičia problém s tým, že sa im zdá thajský box nebezpečný?
Presviedčal som otca môjho štrnásťročného kamaráta, aby ho pustil na thajský box. Rodičia mu to nechceli dovoliť, vraj sa tam bije do hlavy, chceli, aby hrával skôr futbal. Lenže thajský box je oproti futbalu bezpečný. Na futbale sa môže stať hocičo, obranca ide do sklzu a hneď máte problém s kolenom, členkom. V našom športe sú typickými zraneniami monokle, rozbitý nos, roztrhnutá pera alebo obočie. Mojím najhorším zranením bola prasknutá prepážka v nose.
Dubničania by mohli začať s thajským boxom práve v gyme, v ktorom si otvoril svoju kariéru aj ty.
Náš gym, kde som začínal a kde trénujem, sa volá KO Gym Dubnica nad Váhom. Trénujeme v športovej hale, máme hlavne veľa mladých chalanov, ktorých to naozaj baví a vidím na nich, že by sa chceli niekam dostať. Momentálne je pre mňa dosť náročné stíhať tréningy tu, keď je to však možné, vždy medzi chalanov rád prídem. Aktuálne sme v prestavbe, robia sa nové podlahy, steny, pribudne nové vybavenie. Predpokladám, že to priláka dosť ľudí.
Na záver nášho rozhovoru sme si nechali tvoj nedávny výrazný úspech.
25. januára 2020 som sa stal majstrom Slovenska do 57 kilogramov. Organizátor mi pred zápasom povedal, že súper prevážil tri kilá, čo by sa na takomto podujatí určite nemalo stávať. Dostal som na výber – buď si dám klasický ligový zápas do 60 kg, alebo majstrovský o titul. Samozrejme, vybral som si druhú možnosť a zápas som vyhral 2:1 na body.
Z tímu súpera zazneli protesty, vraj som zvíťazil neprávom. Povedal som mu, že 8. marca má šancu dať si so mnou ligový súboj v Bratislave. Chalan vravel, že príde a ukáže, že je lepší. Nakoniec sa ani nedostavil.