Obsah

Najstaršia písomná zmienka o Dubnici je v listine hlásiacej sa do roku 1193, teda z konca 12. storočia. V tejto listine sa spomína Dubnica ako majetok dedične užívaný bratmi VratslavomPiskinom. Sú to prvé známe mená ľudí, oktorých vieme, že mali vzťah k Dubnici, prípadne v nej bývali. Ďalšiu správu o Dubnici po tomto roku máme až z 28. júna 1276, keď SamsonJakub, synovia Čepka (azda Vratslavovho syna), predávali Dubnicu manželovi svojej sestry Oltumanovi a jeho synovi Chamarovi, ako aj ich potomkom za 50 hrivien strieborných peňazí.

Listina je významná ešte aj z inej stránky. Spomína sa v nej, že v Dubnici sa nachádza kostol zasvätený svätému Jakubovi apoštolovi. Je len pomerne málo obcí, ktoré majú takto konkrétne, už z 13. storočia, doložené jestvovanie kostola a aj jeho patrocínium – zasvätenie. Takéto obce bývali vždy významnejším strediskom svojho užšieho okolia.

mikulas ileshaziÚlohou Mikuláša Ilešháziho bolo usporiadať majetkové pomery a povykupovať založené časti panstva. Čiastočne sa mu to aj podarilo okrem polovice Dubnice, ktorú držali vzálohe jezuiti.  Funkcia kancelára Kráľovskej uhorskej dvorskej kancelárie ho nútila zdržiavať sa vo Viedni, kde aj 10. septembra 1723 zomrel.

 

jozef ileshaziRozkvet panstva a Dubnice dosiahol vrchol za Mikulášovho nástupcu, mladého 23 ročného Jozefa Ilešháziho, ktorý dal dobudovať kaštieľ, v parku zriadil oranžériu, vymohol pre Dubnicu obnovenie jarmočných privilégií, uzavrel s mestečkom osobitnú dohodu o vykúpení poddanských povinností a postavil nový kostol. Jozef Ilešházi dosiahol  aj v rode najvyššie štátne funkcie, bol radcom Kráľovskej miestodržiteľskej rady, prísediacim sedmipanskej stolice, predsedom Uhorskej kráľovskej komory a napokon aj krajinským sudcom.

 

jan ileshaziJán Baptista Ilešházi, syn Jozefa, štedro podporoval slovanské písomníctvo a stovky zlatých ročne rozdal na podpory chudobným poddaným. Zomrel 10. mája 1799. Štefan II. Ilešházi bol posledným členom významného rodu, nemal potomkov a tak pomaly dožíval v Dubnici bez väčších majetkových zásahov. Napokon 21. mája 1835 predal za 1 400 000 zlatých konvečnej meny panstvá Trenčín, Bánovce a Brumov barónovi Jurajovi Sinovi. Zomrel v roku 1838.