Sedel pri stole a pil kávu. Hľadel na svoju priateľku Luciu v sexi spodnej bielizni, ako si usrkáva slamkou z jahodového kokteilu. Užívala si jeho pozornosť a vyzývavo na neho hľadela. Keď dopila, ozval sa hlučný srkot prázdnej slamky. Prešla prstom po stene pohára, nabrala naň zvyšky tekutiny a dala si ho do úst. Dráždivo ho sala a prevaľovala zo strany na stranu. Igor na ňu hľadel ako zhypnotizovaný a skoro sa oblial kávou. Koketne sa zasmiala nad jeho nešikovnosťou. „O koľkej prídeš?“
„Asi o siedmej, ôsmej, neviem. Prečo?“
„Dnes ideme na grilovačku k Petrovi, zabudol si?“
Igor sa snažil rozpamätať: „Do čerta, zabudol som. Nezrušíme to?“
„Prečo preboha?“
„Nemám náladu,“ odvetil.
„Ale ja mám,“ povedala rázne. „Čo si myslíš, že ma tu môžeš nechať len tak samu celé dni a potom mi ešte zrušiť jediné povyrazenie, na ktoré sa už vyše týždňa teším? Tak na to zabudni. Si mi to sľúbil,“ povedala trucovito.
„Tak dobre,“ rezignoval.
V sekunde sa k nemu presunula ladným krokom: „Igorko“, zaryla prsty do jeho starostlivo učesaných vlasov, „veď vieš, že ja sa ti vždy štedro odvďačím.“
Sadla si mu do lona a vášnivo ho bozkávala. Pri tom mal vždy pocit, akoby sa s ním zatriasla zem. Bol presvedčený, že práve toto mal na mysli Hamingway vo svojom románe Komu zvonia do hrobu.
„Príď najneskôr o siedmej,“ stihla povedať medzi bozkami. „Budem ťa čakať.“
„Dobre, dobre,“ zamrmlal v extáze.
Rannú cestu bratislavskými ulicami priam neznášal. Občas to bolo v poriadku, ale zväčša uviazol aspoň na 15-20 minút v zápche. Predtým zvykol len nervózne sedieť, poklepkávať prstami po volante a vulgárne nadávať. No v poslednej dobe si vždy zapol tablet a začal pracovať. Keď zdvihol hlavu, aby sa pozrel, či sa náhodou kolóna neposunula, pohľad mu padol na ženu v smotanovo bielom kabáte kráčajúcu po chodníku. Na chvíľu sa mu zazdalo, že ju pozná. Áno, pozná ju, veď to je predsa, áno, to je predsa... Zuzka. Samého ho prekvapilo, akú radosť mu urobilo, že ju vidí. Z akéhosi náhleho popudu začal rýchlo sťahovať okienko, že na ňu zavolá.
„Hej, pohni sa ty magor,“ zaznelo kdesi spoza neho, „čo tam chrápeš, či čo?“
Drsné oslovenie, trúbenie a čerstvý vzduch, ktorý vnikol do kabíny ho prebrali ako facka od nahnevanej milenky. Pozrel pred seba a uvidel, že zaostal a blokuje premávku. Rýchlo pridal plyn a preradil. Po chvíli sa kolóna rozpadla a autá sa začali posúvať plynule.
„Zuzka,“ usmial sa, „ako dávno som ju nevidel. Koľko to už bude? Rok? Ale čoby, to musí byť viac. Dva. Už to budú dva roky. Vôbec sa nezmenila, je stále taká istá. Bože, už sú to dva roky. Rýchlo to ubehlo.“
Zaparkoval na vyhradenom parkovisku pred sídlom firmy. Bol spolumajiteľom reklamnej agentúry v centre mesta s názvom Color dream. Firme sa darilo, ich plagáty zdobili celé mesto a reklamy bežali v televízii. Otvoril dvere do vstupnej haly a vyšiel pár schodov. Vytiahol kľúče, že si odomkne, no dvere už boli otvorené.
„Ako je to možné? Peter dnes prišiel skôr?“ prebleslo mu hlavou, lebo zvyčajne býval prvý v kancelárii on.
„Ahoj, si tu akosi skoro,“ pozrel prekvapene na Petra.
„Čau, kukni na hodinky, už bude skoro štvrť na deväť.“
„Čo? Do prdele, zas som uviazol v zápche,“ zahundral Igor pomedzi zuby.
„Keby si sa už dávno presťahoval do centra ako ja, mal by si po probléme,“ povedal Peter s úškrnom.
„Lenže tu je hluk a určite by som tu nenašiel taký ateliér ako mám doma,“ oponoval.
„Hovoríš ako zarytý starý mládenec, ktorého chcú nahnať do chomúta,“ smial sa Peter. „Lucia by sa sťahovala hneď, nie?“
„Nechajme to. Poďme sa pozrieť na tú reklamu pre ten reťazec.“
„Dajme tam motívy veľkej noci a je to vybavené. Nejakého ušiaka s ľúbivým ksichtom uprostred jarnej lúky.“
„Fajn, niečo vymyslíme.“
Vedel, že Peter má pravdu. Nájsť si niečo v centre by bolo praktickejšie a pohodlnejšie. Peter sa mu už dokonca niekoľko krát pokúšal niečo dohodiť, ale on s tým nikdy nebol spokojný. Nič sa nevyrovná jeho nádhernej, presklenej vile za mestom s výhľadom na Bratislavu. Môže si do sýtosti vychutnávať ticho, súkromie a prírodu. Býva v meste, no predsa ďaleko od jeho rušných ulíc. A má tam zariadený ateliér, tak ako si to vždy želal. Je obrátený na južnú stranu, takže tam slnko, prenikajúce cez strešné okná, svieti skoro celý deň. Miluje to tam a za nič na svete by neodišiel. Lucia ho už veľakrát prehovárala, aby sa presťahovali, ale to je hádam jediná vec v ktorej jej nevyhovel. A nikdy nevyhovie. Aj keď tie zápchy...Spomenul si, ako sa stavala. Ako z nevzhľadnej hŕby tehál a malty vznikla vila po akej vždy túžil. Teda nielen on. Ale aj...Zuzka. Stavali ju spoločne, niečo mali našetrené a na zvyšok si zobrali hypotéku. Usmial sa pri spomienke, ako sa už nevedeli dočkať, kedy sa odsťahujú z malej izby v podnájme, ktorá hlavne za daždivého počasia večne páchla plesňou. Akí boli nadšení, keď sa stavba posúvala a stále viac a viac pripomínala ich vysnívané hniezdočko lásky. Kým Zuzka zariadila vilu, on si zariadil ateliér. Krásny a priestranný, na tie veľké diela, ktoré v ňom namaľuje, ako hovorieval. Jeho snom bolo stať sa známym maliarom a „reklamka“ mala byť len akési zadné vrátka. Niečo, čo ho bude živiť, aby mohol pokojne maľovať.
„Pozri,“ vyrušil ho Peter z výletu do spomienok a ukazoval mu návrh s tým najsladším zajacom, akého kedy videl. „Môže byť, nie?“
„Niečo sa mi na ňom nepáči. Je taký chutný až je vtieravý.“
Čo? Chceš ma nasrať? Robil som na tom skoro hodinu.“
„No sorry, ale mne sa to fakt nepáči.“
Peter prevrátil oči a vážne sa zahľadel na zajaca: „No, asi máš pravdu. Mám skôr chuť ho nakopať do ksichtu a nie nakupovať.“
„Tak vidíš. Daj tam normálneho ušiaka a bude to ono.“
„OK, dám si cigu a idem na to.“
Kým si Peter popoťahoval z cigarety, Igor sa znova zamyslel. V mysli, priamo pred ním sa mu znova zjavila Zuzka. Pripadala mu krásna a nedostupná ako bohyňa. „Bohvie, či niekoho má,“ premýšľal. „Asi áno, veď prečo by bola sama?“ Zrazu ho zamrzelo, že aj on nešiel po ulici. Isto by sa pozdravili a možno aj prehodili zopár viet. Bol celkom zvedavý, ako sa má. Možno je už aj vydatá a má dieťa. Kedysi sa tak milovali a teraz o nej nič nevie. Vedľa nej mu zrazu vyvstal obraz Lucie. Medzi nimi snáď nemohol byť väčší rozdiel. Zuzka bola vzdelaná, inteligentná, vtipná, mala štýl a šarm. Zoznámili sa pri práci, keď mu raz ako kurátorka, organizovala výstavu. Iskra preskočila okamžite a obaja mali pocit, že našli svoju druhú polovičku. Vedeli spolu debatovať a filozofovať o umení aj živote dlho do noci a stále mali pocit, že si nepovedali všetko. Neboli len milenci, ale hlavne najlepší kamaráti. Chodili spolu na výstavy, výlety za umením a pamätihodnosťami, do divadla, na operu... Rozumela všetkému, čo on miloval, lebo to milovala tiež. Boli perfektná dvojka. On po práci maľoval a ona mu organizovala výstavy. Začiatky boli ťažké, no postupne sa začal čoraz úspešnejšie presadzovať. A potom prišla Lucia. Zoznámili sa na jednej akcii, kde robila hostesku. Okrem toho sa živila aj ako príležitostná modelka. Bol ohúrený jej ženskou živelnosťou. Zuzka nikdy nestála polonahá pri kuchynskej linke a nešpúlila na neho lačne pery, nedokázala oblizovať lyžičku s takou zmyselnosťou, že ním prebehnú zimomriavky, ani neprejavovala takú samozrejmú sexualitu, ktorá by sa hravo vyrovnala pornohviezde z jeho obľúbeného porna. Skrátka chýbala jej Luciina živočíšnosť, ktorou si ho celého opantala. Pre neho to bolo niečo nové, niečo čo nikdy predtým nezažil a nedokázal odolať. Lucii ale zasa chýba všetko ostatné, čo si na Zuzke cenil. Nemá jej šarm, vtip, ani inteligenciu a umenie ju vôbec nezaujíma. Zaujímajú ju len večierky, móda, luxusné veci a dovolenky len do exotických krajín a zásadne all inclusive. Toto všetko ale spočiatku nevidel. Netrvalo dlho a Zuzka mu na pomer prišla. Najprv ju chytil hysterický záchvat, pri ktorom ho skoro vyhodila z domu, no potom sa upokojila a navrhla mu, že mu odpustí, ak pomer okamžite ukončí. A Lucia na neho zasa naliehala, aby začal žiť s ňou. Bola to hrozná situácia. Obe chceli, aby opustil tú druhú a obe čakali, ako sa rozhodne. Lenže on si nedokázal vybrať. Zuzku miloval pre jej inteligenciu a Luciu pre jej živelnosť. Uviazli v patovej situácii, ako vojaci v zákopoch prvej svetovej vojny. Keby ich tak mohol spojiť dohromady a vytvoriť jednu, ideálnu ženu. Ale takto? Nedokázal si vybrať, skrátka to nešlo. Trojuholník trval skoro rok, kým Zuzke ako prvej nepraskli nervy a jedného dňa od neho neodišla. Pocítil zvláštnu ľútosť, ako keď človek príde o najlepšieho priateľa, no zároveň sa mu uľavilo, že si nemusel vybrať a mať výčitky svedomia. Vedel, že prehovárať ju nemalo cenu a tak ju nechal ísť. Možno mal predsa niečo urobiť, kto vie. Tak teraz žije už dva roky s Luciou.
„Máš to?“ opýtal sa Petra.
„Robím na tom. Ešte tak 20 minút a bude to.“
Pozrel sa do svojho monitoru. Zatiaľ so zákazkou veľmi nepohol. Dnes sa mu vôbec nechcelo. Vlastne už dlhšiu dobu ho táto práca nebavila a robil ju iba s veľkým premáhaním. Akoby už nemal inšpiráciu. Bože, predtým sa z neho sypal jeden nápad za druhým a teraz? Niekedy sedí aj hodinu nad návrhom a nevie s tým pohnúť. Vlastne, ak má byť úprimný, ani maľovanie mu už nejde. Nikomu to nepovedal, ale za posledného pol druha roka nenamaľoval nič dobré. Všetko je nanič. Kým bol so Zuzkou, všetko bolo dobré no potom akoby s ňou odišla aj jeho inšpirácia. Je z toho čoraz viac frustrovaný a mrzutý. Náhle ho pochytila neodolateľná túžba niekam vypadnúť. Napätie v ňom vzrastalo, až mal pocit, že v kancelárii už viac nevydrží. Prudko vstal a prekvapenému Petrovi povedal, že musí niekam súrne odísť. Nič nevysvetlil, len čo najrýchlejšie odtiaľ vypadol. Nasadol do auta, naštartoval a vyrazil, sám nevedel kam. Chvíľu len tak jazdil ulicami a stále sa pozeral okolo seba, akoby niekoho hľadal. Vedel koho hľadá, no odmietal si to priznať. Keď sa vymotal z centra, bolo mu jasné, že ide domov. Nevedel načo tam ide, ale netrápilo ho to, len inštinktívne počúval svoje vnútro. Cestou premýšľal nad svojimi snami z mladosti. Má tridsať a pred desiatimi rokmi si myslel, že už bude v tomto veku slávny. Už sa videl vystavený v národnej galérii, ako ho ponúkajú v katalógoch a píše sa o ňom v časopisoch. Preboha, ako len mohol byť taký naivný? Namiesto toho mal doteraz len zopár, síce úspešných, ale inak malých výstav a v práci maká na zákazkách so stupídnymi zajacmi a komerčnými somarinami.
„Si v hajzli, kamaráde,“ zašepkal si medzi zuby a bol to výrok frustrovaného muža. Zrazu si uvedomil, že ho nič nebaví. Ani práca, ani maľovanie, dokonca už ani Lucia. Nič ho nebaví odkedy odišla Zuzka. Prečo je vlastne stále s Luciou, keď ho už nebaví? Iba zo zvyku, aby sa necítil sám a kvôli sexu. Už Luciu vlastne dávno nemiluje. Miloval ju vlastne niekedy? Snáď si to nahováral, no v skutočnosti miloval iba Zuzku. Odrazu mu to všetko prišlo ľúto a strašne by si želal vrátiť čas. Nenechal by ju odísť. Zaparkoval pred vilou na svojom vyhradenom a mastne zaplatenom mieste na parkovanie. Vypol motor a neprítomne zízal pred seba. Zrazu dospel k záveru, že už je dávno koniec všetkým jeho snom, len on si to už dlhšiu dobu odmieta priznať. Premkol ho krutý pocit, že už nikdy nedokáže namaľovať nič poriadne. Je prázdny, ako tá vila pred ním, ktorá sa mu zdala zrazu akási cudzia a chladná. Nestane sa veľkým maliarom, ako o tom sníval. Podarilo sa mu iba mať reklamnú agentúru. Áno, je úspešný a veľa ľudí by chcelo byť na jeho mieste, ale...jemu to nestačí. Opovrhuje celým tým umením vyrábaným umelo na komerčnú zákazku. To nie je umenie, to je otročina. Človek sa rýchlo naučí čo a ako a potom vlastne len obmieňa naučené úspešné vzorce. Priestor je tesný a presne vymedzený, nie je tam veľa miesta na umelecké experimentovanie. Dúfal, že dokáže byť jedným z tých veľkých, skutočných umelcov, ktorých svet obdivuje pre ich genialitu. Mal pocit, že ju má a všetkým to dokáže. Možno ju aj kedysi mal, ale už ju dávno nevlastní. Všetko akoby zmizlo v prúde dní, akoby odišlo do zabudnutia spolu so Zuzkou...Akoby si zobrala so sebou niečo z neho. Napodiv bol prekvapivo pokojný, na to čo sa chystal urobiť. Pripisoval to tomu, že si konečne priznal pravdu. Vošiel do vily a namieril si to priamo do ateliéru. Tu ho už pokoj opustil a zúrivo nahádzal všetky obrazy, skice, plátna, stojany a štetce na jednu hromadu. Vylial na ňu riedidlo na farby a zapálil. Splanula ako fakľa. Chvíľu sa mlčky pozeral do plameňa, no keď sa oheň začal rozrastať, rýchlo sa vrátil späť k autu. Naposledy sa obzrel na svoju kedysi milovanú vilu. Videl, ako ju postupne pohlcujú plamene, ktoré ničia všetko, na čom mu záležalo. Pozeral sa na to úplne odosobnene, bez akýchkoľvek emócií, ako v agónii. Nemyslel na nič, len pozoroval tú skazu a potom si zrazu pomyslel, že teraz sa už bude musieť sťahovať.