Ležím v tráve, slnko mi rozsvietilo chlpy na nohách, vyzerajú ako dva prúdy nebeskej diaľnice. Zlato zlaté. Je mi krásne, sčasti aj preto, lebo ľudia, ľudia sú celkom určite ďaleko. Doslova za horami. Celkom iste si tam klopú na dvere, klávesnice, televízne ovládače a na rezne, šliapu po chodníkoch, zebrách, sebavedomí, smetiach, psom truse a snoch, určite sa vyvážajú na autách malých, autách stredných a autách obrovských. Všetko to robia za kopcom, zeleným chumáčom jarnej šťavy a miazgy, a preto som schopný udržať si hlavu pokojnú a naladenú na šťastnú vlnu. V malom meste sa pred ľuďmi uteká ľahšie ako pred hmyzom, hoci vedia byť oveľa odpornejší a nepríjemnejší, napadne mi, keď sa snažím z lakťa sfúknuť splašeného mravca. Spadne a utopí sa v tráve.
Mrvím sa v chaotickom usporiadaní tisícok stebiel. V svete pod mojimi pohodlnými teplákmi je všetko rozhádzané, jedno veľké mikádo. Vrtím sa a triem lačnú kožu skrze mäkučkú teplákovinu o tvrdú zem a povzdychávam. Tričko sa mi s vlnením zdvíha nad kríže a pokožka okúsi dotyk rozmanitých stebiel. Tie mäkšie šteklia ako detské prsty pri ranných hrách, veľké listy rastlín sú zase skúsenými prstami ženy, ktoré vedia, akou plochou a silou treba hladkať na ceste k mužovej rozkoši. Hrubé steblá driapu a hryzú. Ako keď horúčkovito škriabem usvrbenú, dlhé dni neumytú a spotenú pokožku hlavy pod vlasmi. A všetko naraz, všetko naraz je to jednoducho, och...
Lúka. Milujeme sa, je to celkom zvláštne, lebo som muž a ty rodu ženského, napriek tomu k tebe tisnem trocha spotené polky, aby si vykonala svoje, ale neboj sa, všetko je určite bezpečné, robíme to predsa cez moje odrastené tepláky. Neboj, siahni mi pod tričko, mama sa o tom nedozvie. Ó, áno...
Vstávam, svet sa rozmazal, koľko, koľko som bol preč? Najlepšie sa spí po milovaní. Slnko presvecuje moju schránku ako röntgen, nenájde nič, len zopár o život sa trasúcich orgánov, plný močový mechúr a vybielený žalúdok. Len na tvár mi lúče nedopadnú. Prečo to? Otočím hlavu doprava a zbadám ju.
„Ty tu ešte stále postávaš? Veď si už konečne sadni.“
„Spal si vyše pol hodiny.“
„Aj ty si mohla. Posaď sa.“
„Stojím tu skoro hodinu.“
„Už som ti ponúkol riešenie.“
„Nemôžem, mám pekné šaty. Alebo sa ti nepáčia?“
Mrkol som jej do hlavy a bolo jasné, že zároveň so zápornou odpoveďou by ma rozdupala malou nôžkou ako kvet plný alergénov.
„Sú krásne, vyzeráš v nich skvele,“ vysúkal som uznanlivo. Naozaj jej to v nich seklo, vietor dvíhal ľahučkú látku skoro po zadok a ona si ich rukou cudne pridŕžala. Hotová Marilyn. Lenže Marilyn stála na hollywoodskom bulvári a ona na odľahlej lúke. A iba tento jediný rozdiel je podstatný.
Lúka sa od chodníka dosť líši, to je jasné každému. Má svoje výhody, ale v našom prípade aj jednu nevýhodu. Že lúka nie je chodník, je zrejmý fakt. Zatiaľ čo vo svojej rozmanitosti spravidla klesá a na druhej strane mierne stúpa, zatiaľ čo pod trávou skrýva priehlbeň či krtinec, chodník je nudne rovný. Chodíme po ňom celkom otrávene, veď na chodenie po chodníku nepotrebujete ani štipku fantázie.
Ak nešťastný a na prasknutie naliaty človek močí na chodník, pohoršuje verejnosť. Moč prská na tenisky a predkolenia. Uľaviť si na lúke je schválené, dovolené a bezpečné po všetkých stránkach.
Na lúku líhame pre dosiahnutie odpočinku a s tým spojenej rozkoše, po chodníku sa váľajú nešťastníci, ktorých poslal k zemi oceľovou rukavicou alkohol alebo ich unavené srdce neunieslo vysoké letné horúčavy.
Chodník je bezohľadný bitkár, skúste naň spadnúť a neobiť si do krvi lakte a nerozodrieť dlane. V opozícii jeho agresívnej nátury stojí lúka v úlohe samaritána. Spadnete do mäkkej trávy, a keby predsa len došlo k nešťastnému šrámu, stačí odtrhnúť list skorocelu, pováľať ho medzi prstami, aby pustil šťavu, a ranku potrieť. Chodník neponúka liek na rany, len korenie infekcie.
Ak sa zosypete na lúke, nik sa nebude smiať. No skúste spadnúť pred vchodom na sídlisku. A hoci máte radi deti, s najväčšou chuťou by ste vo dvoje rozdrapili štrbavé a protivné decko zo štvorky, rehliace sa a utierajúce si v pomätení zmyslov od čokolády špinavé ruky do belasého trička. Podstatný rozdiel je však zase iba jeden – na chodníku sú lavičky.
Ak lúka nie je chodník, táto zvážnica rozhodne nebude námestím ani pešou zónou. Ihličky a drobné čiastočky blata fŕkajú na moje pohodlné tepláky a mne na tom ani za mak nezáleží. Sú staré, verné a špinavé boli snáď tisíc ráz. Odrazu zjastrím – nečakaný pohyb na pravej strane. Zajačisko veľký ako strážny pes!
„Zajac!“ skríknem a vystriem k utekajúcemu zverovi ruku ako policajt dirigujúci dopravu. Bez odozvy. Obzriem sa. Keď som spal hodinu na lúke, nehla sa odo mňa ani na krok. Keď sme sa vydali na cestu, podotýkam, ako ona sama žiadala a naliehala, kdesi sa stratila. Ako sa môže akýkoľvek muž vyznať v plemene ženskom?
Odrazu vykukne spoza zákruty. Rukami si ako princeznička pri úctivej poklone drží šaty, aby si ich neumazala od „toho hnusného lesného svinstva“. Klaniam sa pred ňou, div sa nezrútim k zemi a škerím sa ako to decko so špinavými paprčami, ktoré by ste mu najradšej povykrúcali.
„Vaša jasnosť, ráčte, vpravo som uzrel zajaca. Divokého. Mám vám ho ísť uloviť? Ako sa ráči, ale nebude to ľahká úloha, zajac je divoký a mňa ste si dokonale domestikovali. Pôjdem, ak rozkážete, za kráľa a jeho rodinu darujem rodnej hrude život môj zbytočný. Ste predsa kráľova dcéra, hoci sa hovorí, že vaša pani matka často s veliteľom stráží...“
Smeje sa ako hrom. Doparoma, hrom. Prvé kvapky zlovestne dopadajú na listy ako korbáče vykonávateľov cárovej vôle. Senník. Záchrana. Letné búrky sú vrtošivé, ale spoľahlivo krátke. Mraky, z ktorých sa rodia, musia byť priveľmi lenivé. Zvalím sa do senníka a jajkám. Ihličky hrubých pahýľov tráv a burín pri náraze bodajú. Bodliak. Nevidím, ale cítim. Moje tepláky sú však dostatočne hrubé, a keď sa prestanem prehadzovať, chránia ma ako pancierová vesta pred útokmi zospodu.
„Poď ku mne...“
Stojí pod strieškou, ale do pelechu sa nehrnie.
„Vaše veličenstvo, nech sa páči, držím vám miesto. Na takom matraci neležala ani princezná na hrášku. Keď cítila takú malú guľôčku, tu by sa určite dosrala dohneda. Poďte k svojmu sluhovi do pelechu, ukážem vám, ako prichádzajú na svet deti vladárov. Pán princ z Tramtárie, váš nastávajúci, ó, aký je vznešený, ó aký je mocný, to bude mať bez námahy.“
Usmeje sa, ale do senníka sa mi ju privábiť nepodarí.
„Už sa trhá,“ riekne s nádejou, za zamlčaným podmetom skryje sivú blany na nebi. Ozaj. V senníku som si dlho nepohovel. Na zvážnici sa v hlbších jamách po kolesách ťažkých strojov utvorili kaluže. Šaty si preto drží ešte húževnatejšie a sústredenejšie.
„Poďte, princezná,“ oblapím ju za boky a nežne objímem, aby nespadla na šmykľavom teréne. Je mäkká, vo vlhkom vzduchu po daždi sa mi opar zvyškov jej parfumu zazdá neodolateľným. Uvedomenie si jej krehkosti ma dojme.
Prečo a ako sme sa ocitli na tomto rebríku? Jednoduché... Kráčame. Sprava sa vyrúti divá sviňa s mohutným „kvííí“ v pyskoch. Človek by si rád obzrel tento fascinujúci prírodný úkaz, keby on a sviňa neboli na tej istej priamke, keby nestál v dráhe rozbehnutej ozrute. Vlak A vyrazí zo stanice X vtedy a vtedy rýchlosťou takou a takou. Vlak B opustí stanicu Y v čase onom a pôjde rýchlosťou o toľko a toľko nižšou. Kedy a v akej vzdialenosti od bodu A sa stretnú? Prečo sa základoškolské úlohy vždy nenápadito týkali vlakov a nikdy nepojednávali o nazúrenej divej svini a na smrť vystrašených turistoch? Radšej nič nerátame a vymaníme sa zo zadania úlohy, zvrtneme sa o deväťdesiat stupňov a utekáme. O život. Viem, že neďaleko je zvyšok starého posedu, aha, tam! Len štyri podpery a starý rebrík, rýchlo hore po šteblíkoch.
„Lez princezná, tá sviňa fučí už celkom blízko!“
„Choď prvý!“ skríkne nepochopiteľne. Na hádku nie je čas ani miesto. Už som hore na rebríku. Lezie za mnou, blíži sa a zhora je jej temeno stredom kvetu s piestikmi a tyčinkami. Šaty sa hompáľajú. Okvetné lístky. Visíme si na rebríku a sviňa pod nami odfukuje a opisuje kružnice. Posadím sa na jeden zo šteblíkov, moje pohodlné tepláky sú na taký posed ako stvorené. Spokojne sa mrvím na hrubej late. Ostáva len čakať.
„Kvietok môj, vyzeráš nesvoj,“ napoly konštatujem a napoly kladiem otázku dievčaťu podo mnou.
„Dolu hliadkuje naštvaná sviňa a moja poloha je veľmi nepohodlná,“ odpovedá a naozaj vyzerá dosť strnulo. Obviňujúco na mňa zazrie, áno, ty zradca, ty sediaci podliak! A ja tu odstávam, visím ako, ako tento spráchnivených rebrík alebo ako dáky lacný závesný kvetináč na stene. Vtom zhíkne a stiahne si šaty rukou tesne k stehnám.
„To prasa mi pozerá po sukňu!“
Predstavím si jej úsporne šité nohavičky, dopekla, prečo je rozmarná a nevyliezla prvá. Mohol som mať výhľad, ktorým sa blaží prasa a celkom určite si ani nevie vysvetliť, čo vlastne vidí, nedajbože, aby to ocenilo, napríklad uznanlivým zachrochtaním. Potom mi príde na um - ona to vedela! Je prešibaná a mazaná všetkými masťami, keď aj v absolútne stresovej chvíli dokázala myslieť na takú maličkosť! Len sviňu do rovnice nezapočítala.
„Nie je jedno, aké prasa sa ti pozerá medzi nohy?“ pýtam sa.
„Nie!“
Sviňa pod nami triumfuje. Krúži okolo podpier a začína hrabať.
„Chce nás podkopať!“ skríkne.
„Kvetinka, načo by to robila? Keby nás chcela zhodiť, iba drcne do rebríka.“
„Tak čo teda robí?“
„Možno hľadá hľuzovky. Pozri, ako rýpe do zeme. Ak dajaké nájde, zoskočíme, vyplašíme ju skôr, než ich stihne zožrať, a potom si huby z hliny pozbierame. Speňažíme ich a ešte na celej tejto príhode zarobíme. Príbeh ponúkneme bulváru, peniaze si rozdelíme, ja budem mať šesťdesiat percent. Percentá navyše za nápad! Know-how, jasné?“
Zazrela na mňa a chuť na žarty ma opustila. Zrejme aj sviňu, ktorá sa uspokojila s dĺžkou nášho strachu a obliehania a zjavne v zemi nič cennejšie nenašla. Dupla, odfrkla si a odklusala do hustého porastu.
Zliezli sme nadol. Cesta domov už nie je dlhá. Briežok, malý pahorok a lúkou k prvým osadám, odtiaľ už len... Prečo si ma tak obzerá? Prečo má skúma od pása dolu? Ona obdivuje moje staré dobré tepláky! Hej?!
„Obzeráš mi tepláky!?“
Pýri sa.
„Áno.“
Ticho.
„Nabudúce si do lesa tiež oblečiem tepláky.“
Svoje tepláky od hrdosti vnútri vo vreckách roztopašne poškrabkám, veď aj psom sa to takto páči, hoci za ušami. Les redne, v ceste nám stoja prvé domy. Onedlho celé ulice, monotónne chodníky, bitkári s lavičkami. Sadá si. Od únavy. Sadám vedľa. Okolo prúdia ľudia. Hodia po nás očkom. Zrejme sú zvedaví na princeznine nôžky a krásne šaty, myslím si.
„Pozerajú na teba,“ precedí zrazu medzi zuby. „V tých teplákoch vyzeráš ako vagabund. Keby ti aspoň neboli krátke, ešte aj seno z nich trčí.“
Klopím hlavu. Cítim, akoby sa aj ony stiahli, väčšmi obopli moje nohy. Ako ustráchané štence pred palicou.
Ženy sú nevyspytateľné. Myslím, že princezná a moje pohodlné tepláky nikdy nebudú ozajstnými priateľmi. Tepláky a ich mierna, nekonfliktná a dobrosrdečná povaha na tom vinu nenesú. To len moje dievča ich berie, iba keď sa jej to hodí.
Aj tak ju mám rád, sedí tu nádherne nasrdená a naoko ma odtíska a nechce mi povoliť jediný bozk. Nie na ústa? Tak aspoň na líce...
Ale vás mám tiež rád, moje staré, pohodlné a nepatrne odrastené tepláky. Len to nesmiem hovoriť moc nahlas... Najlepšie nám je, keď sme spolu sami, však?