Keď sa spytujeme, ako vyzerá naše mesto, keď sa zhasne svetlo, v tomto prípade nemáme na mysli výpadok verejného osvetlenia. Hovoríme o každodennej realite nevidiaceho človeka, pred ktorým stojí nikdy nekončiaca úloha presunúť sa z bodu A do bodu B. V tom mu majú okrem bielej paličky či vodiaceho psa pomôcť najmä orientačné prvky pre ľudí so zrakovým hendikepom. Prečo takéto prvky v našom meste zatiaľ absentujú a aký je život nevidiaceho človeka v Dubnici nad Váhom sa nám pokúsil priblížiť 44-ročný Dubničan Michal Ondruška.
Ste jedným z obyvateľov nášho mesta, ktorí so svojimi návrhmi a požiadavkami vystúpili na verejnom prerokovaní návrhov na rekonštrukciu Námestia Matice slovenskej. Pri realizácii existujúceho námestia sa takpovediac zabudlo na vašu žiadosť o zabudovanie orientačných prvkov pre nevidiacich. Teraz apelujete na mesto opäť, aby nové námestie takéto prvky malo. O čo by najmä malo ísť?
Ak sa nám má pomôcť, musí dôjsť k zabudovaniu tzv. orientačnej dlažby, ktorá by nám ukazovala bezpečný smer pohybu, aby sme sa vyhýbali, povedzme, stĺpom, zeleným plochám, lavičkám a podobne. Orientáciu v priestore nám tiež uľahčuje odraz zvuku. Na Námestí Matice slovenskej sú veľké otvorené plochy, ktoré orientáciu sluchom sťažujú, nemáme sa o čo sluchom zachytiť a vyhýbať sa tak prípadným prekážkam.
Málokto si vie predstaviť, že by bol pri pohybe v meste odkázaný len na sluch, paličku či orientačné prvky pre nevidiacich. Čo Vám pri presúvaní sa najviac pomáha a uľahčuje pohyb?
Ak by som mal vypichnúť jeden prvok, boli by to ohraničené krajnice, ktoré jasne vymedzujú kraj chodníka tak, aby nedochádzalo k neúmyselnému vybočeniu z trasy či už na komunikáciu pre motorové vozidlá alebo, naopak, na trávnik či napr. do priekopy. Ako druhý prvok, uľahčujúci pohyb nevidiacim, môžem označiť ozvučené semafory.
Čo je, naopak, pre vás najväčšou prekážkou? Ako veľmi je pre Vás dôležitá bezbariérovosť verejných priestranstiev?
Najproblematickejšia je veľká otvorená plocha bez hmatateľných či počuteľných prvkov. Pokiaľ ide o bezbariérovosť, tu je pri výstavbe verejných stavieb potrebná koordinovaná diskusia s nevidiacimi a s ľuďmi s pohybovým hendikepom, napr. na invalidnom vozíku. Inou prekážkou pri bezproblémovej orientácii sú komunikácie bez jasného ohraničenia. Čiže keď bez jasne odlíšeného povrchu prechádza cesta pre motorové vozidlá do chodníka či parkoviska. Ďalšou kategóriou, ktorá nám komplikuje bezpečný pohyb, sú zle označené alebo neoznačené opravy či stavby chodníkov, parkovísk, budov, ale aj do chodníkov prerastajúca zeleň.
Ako je na tom podľa vás naše mesto z hľadiska orientačných systémov a pomocných prvkov pre nevidiacich?
Z tohto hľadiska na tom Dubnica nie je až tak zle, i keď pri nových stavbách po roku 1990 sa vôbec nehľadí na súvisiacu vyhlášku. Zlepšiť by rozhodne bolo treba hmatovú výbavu napríklad na spomínanom námestí a sfunkčniť zvukovú signalizáciu na semaforoch. Hoci mám skúsenosti aj z iných miest, nedokážem uviesť mesto na Slovensku, v ktorom by sa o nás, nevidiacich, starali oveľa lepšie ako v Dubnici. Ak by som mal uviesť inšpiratívny príklad, musel by som odkazovať na väčšie české mestá.
Čo môže urobiť bežný zdravý človek, aby vám pohyb uľahčil alebo vám akokoľvek pomohol? Aké sú vaše skúsenosti s obyvateľmi nášho mesta?
Zdravý človek sa môže predovšetkým spýtať, či jeho pomoc potrebujeme. Stáva sa nám totiž, že okoloidúci nás zavedie úplne inam, ako sme chceli, a tým ešte viac skomplikuje zorientovanie sa v danom priestore. Moje skúsenosti s obyvateľmi nášho mesta sú však dobré. Bolo by príjemné, ak by sa k nám ľudia nesprávali ako k infikovaným či zbaveným zdravého mentálneho vnímania. Sme takí ako vy, iba to všetko okolo nás nevnímame zrakom.
Často Vás v meste vídať celkom samého len s bielou paličkou, prípadne s vašou manželkou na dvojbicykli. Ktorý spôsob je pre vás najkomfortnejší na presúvanie sa?
Najradšej chodím sám s orientačnou palicou. Je to pre mňa najkomfortnejšie, pretože nie som na nikoho odkázaný, pravda, ak poznám trasu, a pohyb po nej je pre mňa bezpečný. Na tandeme sa presúvame vtedy, keď môžeme ísť s manželkou spolu a ušetriť čas na presun.
Niektorých nevidiacich sprevádza vodiaci pes, dokáže zviera človeku pri pohybe a orientácii výrazne pomôcť?
Vodiaci pes je vynikajúca komplexná pomôcka, uľahčujúca nevidiacemu človeku nielen pohyb, ale aj začlenenie sa do spoločnosti. Pomáha v nadväzovaní spoločenských kontaktov, umožňuje dať sa len tak do reči s bežnými ľuďmi a bezpečne prechádzať aj cez orientačne náročné oblasti plné bariér. Pes sa vyhne zaparkovaným autám, jamám, a jeho majiteľ s jeho pomocou nespadne napr. dolu neznámym schodiskom.
Cítite sa v našom meste bezpečne?
Nie. V Dubnici nad Váhom sa v súčasnosti necítim bezpečne. Hlavný dôvod môjho názoru spočíva v už vyššie spomínanom nerešpektovaní vyhlášky o debarierizácii stavieb z hľadiska nevidiacich. Verím, že situácia sa bude časom zlepšovať.
Za poskytnutý rozhovor Michalovi Ondruškovi veľmi pekne ďakujeme.
(Rozhovor bol uverejnený v augustovom vydaní Dubnických novín 08/2020).
Michal Ondruška je 44-ročný nevidiaci Dubničan. Napriek svojmu hendikepu pracuje, športuje, zaujíma sa o verejné dianie, a venuje sa iným aktivitám prístupným ľuďom so zrakovým poškodením.
Pre viac informácií kontaktujte: Mgr. Veronika Rezáková, hovorkyňa mesta Dubnica nad Váhom, e-mail: hovorca@dubnica.eu, tel. kontakt: 0917 431 271