Napriek tomu však existujú ľudia, ktorí tomuto miestu nevedia odolať. Patrí medzi nich aj Dubničan Andrej Pastorek, prvý Slovák, ktorý sa do černobyľskej oblasti dostal aj počas prebiehajúceho konfliktu. Fotografickú výstavu z jeho expedícií si môžete pozrieť na prízemí domu kultúry do 12. decembra.
„Výstava vznikla na môj podnet, plánoval som ju už veľmi dlho. Som rád, že sa to podarilo aj v meste, v ktorom bývam. Vystavené fotografie vznikli v rámci mojich výletov a expedícií, ktoré som do týchto miest podnikal a stále aj podnikám. Ich atmosféru som chcel priblížiť širokej verejnosti,“ hovorí o motivácii k vzniku zaujímavého projektu jeho autor Andrej Pastorek. Viac o svojich návštevách lokalít v blízkosti jadrovej elektrárne porozprával divákom 13. novembra v rámci prednášky v Kine Lastovička. O zážitky a postrehy nemal núdzu, veď Černobyľu je verný už dlhé obdobie.
„Táto téma ma drží už od základnej školy. V učebnici dejepisu som ako ôsmak našiel článok o jadrových nehodách vo svete, začal som si hľadať informácie, chytilo ma to a venujem sa tomu doteraz. Ide hlavne o príbehy ľudí, ale aj o samotnú katastrofu, napríklad o jej technickú stránku,“ vysvetľuje Andrej.
Od roku 2021 sú v jeho obľúbených ukrajinských lokalitách vinou pandémie a následnej ruskej agresie zakázané všetky turistické návštevy. Andrejovi sa však do mesta Pripiať podarilo dostať aj počas vojny ako poskytovateľovi humanitárnej pomoci. A aké vlastne je? „Veľmi depresívne, smutné, šedé, atmosféra mesta sa vrýva pod kožu,“ opisuje cestovateľ a dobrodruh.
Rovnaký záver si človek vytvorí aj po zhliadnutí výstavy. Vedľa seba tu stojí Leninova trieda, hlavná ulica Pripiaťi, 49-tisícového mesta mladých s priemerným vekom 27 rokov, či známy hotel Polesie, ktorý sa stal sídlom štábu likvidácie katastrofy. Hneď vedľa zase žiaria svetložlté kabínky ruského kolesa, symbolu mesta, ktorý sa mal dať po prvý raz do pohybu 1. mája 1986. Nestihol. Tí, ktorým mal prinášať radosť, boli bez výnimky vysťahovaní. Len na tri dni, vraveli úrady, no dobre vedeli, že je to navždy.
Výstava, ktorú si môžete pozrieť vo vstupnej hale domu kultúry, zachytáva aj húževnatosť, s ktorou si príroda postupne berie späť svoje územie. Okrem iného sú snímky mementom toho, kam až môže zájsť nezdravá súťaživosť a túžba po vedeckom pokroku, ak sa k nemu nestaviame s rešpektom, opatrnosťou a pokorou.