Svet sa modernizuje a rozvíja. Nové, moderné, vzniká, staré neefektívne sa ruší. Nové myš-lienky, nové trendy, nové výrobky. To, že sú, je málo. Ľudia o nich musia vedieť a aby boli úspeš-né, musia sa predať. Toto všetko beží okolo nás a viac, či menej, ovplyvňuje náš život. Zasahuje do nášho súkromia a skúša našu trpezlivosť.
„Nepracujte! Môžu za vás pracovať vaše peniaze!“ padli mi oči na nápis v akýchsi rekla¬mných novinách, položených v košíku na toalete. Môj zrána utlmený mozog zaiskril. Napriek svojmu utlmeniu, uvedomil si význam tejto výnimočnej rady a donútil moju tvár k znechutenému šklebu.
„Je to urážka alebo provokácia?“ pomyslel som si a hodil na titulok použitý toaletný pa¬pier, aby tento nezmysel zakryl raz a navždy. Nepomohlo. Rolka bola príliš malá, aby zakryla ďalšie neodolateľné ponuky na tie najsenzačnejšie produkty, s ešte senzačnejšími účinkami a môj mozog, napriek vlastnému odporu, ich registroval. Rýchlo som opustil túto najmenšiu miestnosť v byte, snažiac sa zabudnúť a dostať myslenie naspäť do ranného režimu.
Ranné vstávanie síce nie je moc príjemné a trvá hodnú chvíľu a silnú kávu, kým dostanem mozog do štandardných otáčok, ale do práce chodím rád. Dnešné ráno, tak ako každé predtým, robím podvedome rovnaké úkony, ako vždy, až za sebou rovnako podvedome zavriem dvere a vyjdem na ulicu. Smer k autobusová zástavka. Vonku už vnímam len atmo¬sféru rána, ktorá býva vždy iná a má svoje romantické čaro.
K autobusu to nemám ďaleko. Prejdem okolo dlhého paneláku, potom ešte okolo krátkeho a za prechodom cez hlavnú cestu, ktorý si už vyžaduje sústredenie, sú zástavky. Tam takto zrána čakáva dosť ľudí. Tvoria poslušné rady vždy na konkrétny spoj. Keď konkrétny spoj príde, k poslušným, sa z bokov pridajú neposlušne číhajúci a vytvoria tlačiacich sa dav, bez prednosti vstupu.
Mám tiež svoj rad, do ktorého sa tiež poslušne zaradím, následne nechám navaliť sa tla¬čiaci dav a spolu so zopár trpezlivejšími, či skôr rezignujúcimi, voľne nastúpim medzi posled¬nými.
Dnešok sa ale od doterajších rán trochu líšil. Atmosféra síce ničím zvláštnym neprekvapila, zato pohľad na zástavky sa zmenil. Všetko kovové bolo prefarbené a toto skrášlenie dopĺňali ešte plagáty, transparenty a bilbordy nového žraloka na trhu bankovníctva Midas Banky. Všetko vo farbách tejto novovzniknutej inštitúcie, žltej a modrej.
„No, dobre...“ pomyslel som si. „Sú nový, snažia sa. Majú na to právo. To je normálne... Na-koniec, aspoň je to tu pekne natreté...“ Keď však prišiel novo prefarbený žlto-modrý auto¬bus, a za ním druhý, tretí... rovnaký, začal som o normálnosti pochybovať. Uvedomujúc si ale bezvýznam-nosti farieb pre moju potrebu dostať sa do práce, tieto myšlienky som zahnal. Modrý, ružový, či brontofialkový. Čo to na tom zmení.
Pred dverami autobusu sa znovu vytvoril tradičný tlačiaci sa dav a prví nedočkavci sa vo¬valili dovnútra. Obyčajne ma dianie v dave nezaujíma, ale keď prvý z nastupujúcich len prešiel okolo šoféra, mierne si poskočil, zdvihol ruky a nato dav zahučal „Hurá!“, spozornel som. Pozrel som po ľuďoch stojacich vedľa mňa v snahe zistiť, čo môže takto zrána rozveseliť masy. Radostná správa sa šírila rýchlo. Spoj je vraj komerčný a je zadarmo.
„Ako zadarmo? Kto mi čo dá zadarmo?“ tlmočil som moje skúsenosti nahlas.
„Sponzoruje ho Midas Banka!“ povedal natešený dôchodca a začal si rátať mince v peňaženke.
„Predsa len tí kapitalisti nie sú taký zlí!“ pridala sa paní, ktorá toho tiež už veľa prežila a vytiahla papierik, na ktorom asi mala naplánované dnešné výdavky, lebo škrtla prvý riadok. Nato vytiahla z kabelky kalkulačku a po chvíli neurčitých pohybov prstíka po tlačítkach, len dodala: „Prepočítam to doma...“ a schovala ju naspäť.
„Dnes mám šťastný deň!“ s úsmevom a žiariacimi očami konštatovala tehotná žena. „Za tri týždne, ktoré mám ešte do materskej, ušetrím... 24 eur. Ha ha! Môžem si kúpiť tú rozkošnú súpra-vičku, čo máme v obchode!“ jasala budúca mamička a pridala ešte niečo o tom, že predsa len všet-ko nezdražuje a svet nespeje do záhuby.
„A ja si môžem dať ešte jeden pohárik!“ radostne si skalkulovali alkoholické výpary, tiah¬nuce sa od muža za mnou. Dnes nikoho nepohoršoval. Asi preto, že sa všetci družne zobudili do ružo-vého, respektíve žlto-modrého rána a každý uznal, že má na takýto stav dôvod.
Tým, že sa neplatilo, dostal som sa do autobusu rýchlejšie, ako inokedy. Vo vnútri som po-chopil cenu, ktorou som mal sponzorstvo zaplatiť. Aspoň som si to myslel. Celým autobu¬som sa dookola pohyboval text aká je Midas Banka skvelá, aké má perfektné produkty, oveľa výhodnej-šie, ako iné banky a medzi ním sa tiahol ich hlavný slogan „Na čo siahneme, premeníme na zlato!“ To som tiež pochopil. Kráľ Midas, z gréckej mytológie, tiež na čo siahol, premenil na zlato. Ale ako dopadol...
Cesta prebiehala plynulo, normálne ako vždy. Len ľudia boli akýsi spokojnejší a na niekto¬rých tvárach bolo stále badať jemné úsmevy. Jediná zastávka tohto spoja je v obci Teplá, kde zvykli nastupovať zväčša traja pasažieri. Každý deň tí istí. Dve mladé, ale príšerne tučné dámy, pravdepodobne sestry a vyholený mladík, s vytetovanou trinástkou na šiji. Viditeľne aj oni pre-žívali to, čo my asi pred desiatimi minútami. Pocit blaženosti a optimizmu, s blížiacimi sa lepšími časmi, ešte na tomto svete.
Zrazu autobus pribrzdil, odbočil a zastal. Všimol som si, že z toho, čo som ešte nedávno regis-troval ako veľké stavenisko neviem čoho, je dnes parádne odpočívadlo nazvané Midas Parking. Tiež v žlto-modrých farbách s plagátmi, bilbordami a transparentmi nášho mecenáša Midas Banky.
„Reklamná prestávka!“ ozvalo sa z reproduktorov, novo zabudovanými po celom strope auto-busu.
„Aká prestávka!“ prekvapene a spočiatku nesmelo sa pýtali ľudia.
„Reklamná prestávka. Prosím všetkých cestujúcich, aby vystúpili!“ zopakoval rozhlas.
„Ako vystúpili. Ponáhľam sa do práce,“ povedal pán v stredných rokoch, asi frézar, lebo celú cestu popisoval svojmu susedovi úskalia strojného obrábania.
„Ja si nemôžem dovoliť zdržovať sa. Musím otvoriť obchod!“ už nie veľmi spokojne sa sťa-žovala mladá slečna, podľa štýlového oblečenia, pravdepodobne predavačka v nejakom butiku.
Jej zvýšený hlas naštartoval pobúrenie a zároveň odvahu aj u ostatných. Študenti svorne kriča-li, že im za chvíľu začne hodina, niektorí pridali, že ten ich profesor im na nejaké výhovorky ne-skočí... Starší sa prekrikovali, aké budú mať problémy, keď prídu neskoro do práce, ďalší zase zmeškajú prípoje na mestskú či prímestskú dopravu.
„Ja pracujem za pásom a na mne je závislá celá zmena!“ hulákala razantná, korpulentná päť-desiatnička, s dobre podrezaným jazykom a chrlila zo seba nesmiernou rýchlosťou ďalšie podrob-nosti o dôležitosti jej prítomnosti na pracovisku.
Ľudom sa jej kadencia slov a intenzita hlasu tak zaľúbila, že stíchli a v nemom úžase a nádejou na úspech pod jej vedením, jej vyjadrovali plnú dôveru a absolútny súhlas.
Žene sa to evidentne zapáčilo a predrala sa do čela más, teda dopredu autobusu a zrevala na šoféra: „Okamžite naštartujte a choďte!“
„Nemôžem, pani. Mám svoje inštrukcie! Musíte vystúpiť!“ bojazlivo odpovedal šofér.
Razantná pani, posilnená zdanlivou slabosťou protivníka, ešte zvýšila hlas: „My nič nemusíme! Ako nás chcete vyhnať! Ha ha ha!“ Rozosmiala sa a s ňou sa rozosmial aj celý autobus. Ľuďom začalo plesať srdce a ďakovali Bohu, akú skvelú predáčku si našli.
Šofér nepovedal nič, len si nasadil plynovú masku a stlačil gombík. Z dierok v strope začal syčať biely dym. Ľudia sa okamžite rozkašlali a do očí sa im hrnuli slzy. Rútili sa ku dverám a doslova z nich vypadávali, div sa nedošliapali.
„Muselo to byť? Všetko predsa chceme robiť na báze dobrovoľnosti!“ prehovoril k vypadnutým cestujúcim dôstojný pán, v ešte dôstojnejšom obleku, s vlajočkou svojho chlebo-darcu, Midas Banky. Chvíľu počkal, kým vypadnú z dverí aj poslední vzbúrenci, zdvihol vlajku a razantným pohybom ňou švihol smerom k jednému z prístreškov.
Ľudia, stále pokašliavajúc a utierajúc si oči, sa dotackali k nemu. Tam si na povel posadali a dôstojný muž sa postavil pred plátno, kde som očakával začiatok projekcie. Neviem odkiaľ sa zjavili tri atraktívne asistentky, síce bez vlajok, zato oblečené v slušivých žlto-modrých kostýmoch a rozdávali ľuďom brožúrky rovnakých farieb. Keď sa za premietačku postavil náš šofér, už pre-bratí ľudia začali naňho gániť a mrmlať si niečo oplzlé.
„Ja si chcem tiež privyrobiť...“ skromne podotkol šofér, ale to už sa zatiahli na prístrešku rolety a projekcia začala.
Pán v dôstojnom obleku opakoval to, čo sme si mohli prečítať na bežiacom nápise v autobuse, aká je Midas Banka skvelá, aké má perfektné produkty, že sú oveľa výhodnejšie ako v iných ban-kách a neustále opakoval ich hlavný slogan „Na čo siahneme, premeníme na zlato!“
Ľudia stále poslušne sedeli a len pomaly sa spamätávali z toho šoku.
„Koľko to bude trvať?“ spýtal sa jeden pán, ktorý sa zrejme už spamätal.
„Nevyrušujte! Zdržujete a pripravujete sa sami seba o čas!“ znela odpoveď vedúceho a silno tresol vlajkou po plátne na znamenie, že takéto móresy už nebude tolerovať.
Odvážny pán už len sklapol uši a zaboril svoj pohľad do stolu. Za chvíľu sa však znovu začal mrviť, vytiahol z vrecka cigarety a chcel si zapáliť.
To nášho prednášajúceho totálne dožralo. Prišiel k nemu, vytrhol mu cigaretu z úst a nemilosrdne tresol vlajkou o stôl, až ju zlomil.
„Tu sa fajčiť nebude. Zaplatili sme za vás, tak ste tu od toho, aby ste dávali pozor!“
„Ale... Keď je reklamná prestávka v televízii, idem si pofajčiť...“ skromne oponoval pán.
„My sme ďalej, ako televízia! Naša reklamná stratégia nedovolí takéto vyrušovania a vyžaduje plné sústredenie!“ hulákal vedúci, evidentne plne oddaný svojmu zamestnávateľovi.
„Teraz som si zlomil vlajočku. Dnes už tretiu!“ šušlavo zašepkal a pôsobil pritom prekvapujúco pokojne a smutne, ako úplne iný človek. Pomalým pohybom vytiahol z aktovky ďalšiu, neporušenú. Pri pohľade na ňu, si však rýchlo uvedomil svoju chvíľkovú slabosť, ktorá do jeho branže nepatrí. Opäť nasadil výraz nekompromisného obchodníka a nemilosrdný k sebe aj ostatným, dôrazným hlasom pokračoval.
Zblbnutí ľudia úplne skoprneli. Vystreli telá, študenti dokonca dali ruky za chrbát a uprene sledovali prednášajúceho. Ten svoju prednášku skončil znovu zopakovaním sloganu „Na čo siah-neme, premeníme na zlato!“ a konečne dal povolenie nastúpiť naspäť do autobusu.
Cestujúci sa už netlačili. Žiadny dav, každému bolo jedno, či bude sedieť alebo stáť. Bez slov a s neurčitými pocitmi prečkali, kým spoj konečne dorazí do mesta. Pomaly vystúpili a pobrali sa každý svojim smerom, do svojej zmeškanej školy, či práce. Ja samozrejme tiež.
V ten deň som toho moc nespravil. Nešlo to. Nemohol som sa sústrediť. Myslel som len na to, ako celý tento novozavedený systém zmeniť. Podať sťažnosť? Protestovať? Spísať petíciu? Pochybujem! Neúčinné a zbytočné. Svet nezmením, ale môj život áno.
Teraz už do práce autobusom nechodím. Oprášil som svoj kedysi závodný bicykel a síce s vlastným pohonom, ale bez reklamných prestávok, prídem vždy načas. Každý deň šlapem okolo Midas parkingu a vidím rovnaký obraz, ako v ten nešťastný deň, kedy ma reklama doslova zajala. Odstavené žlto-modré autobusy, ľudia v prístreškoch, šofér za premietačkou. Len jedna vec sa zmenila. Ľudí už nevyháňajú z autobusov slzotvorným plynom. Stačí im razantná korpulentná päťdesiatnička s dobre podrezaným jazykom.
Svet sa ďalej modernizuje a rozvíja. Nové moderné vzniká, staré neefektívne sa ruší. Nové myšlienky, nové trendy, nové výrobky. To, že sú, je málo. Ľudia o nich musia vedieť a aby boli úspešné, musia sa predať. Toto všetko beží okolo nás a viac, či menej mení náš život. Aj moja cesta do práce sa mení. O pár kilometrov ďalej som zaregistroval nové stavenisko. Dnes ešte neviem čoho. Žeby Midas Parking II.?