Knižné búdky spája príbeh o opätovnom využívaní prečítaných knižiek. Príbeh sa odohráva vďaka šikovným rukám žiakov výtvarného odboru Základnej umeleckej školy v Dubnici nad Váhom aj priamo na povrchu knihobúdok. Tie sú totiž pomaľované v súlade s príbehom o knižných domčekoch, ktorý všetkých sedem búdok spája.
Nové domčeky pre knižky majú dve poschodia, sklené dvierka a ich súčasťou je aj tabuľka s informáciami, ako ich správne používať. Osadené sú všade tam, kde okolité miesto ponúka možnosti na komfortné posedenie si pri príjemnom knižnom príbehu. Zväčša ide o parky, ihriská, príjemné zákutia či iné obľúbené miesta.
Knihobúdky dalo vyrobiť mesto Dubnica nad Váhom vďaka sponzorskému daru od carovnapolicka.sk. Za ich pomaľovanie ďakujeme Základnej umeleckej škole v Dubnici nad Váhom a za ich osadenie technickým službám mesta.
Knihobúdky boli uvedené do života počas multižánrového festivalu BABYLON ART PARK 2021 slávnostným vložením prvých knižiek do jednej z knižných búdok pri jazierku v Parku J. B. Magina primátorom mesta Petrom Wolfom. V knižných domčekoch sa nachádzajú nové, hodnotné tituly v dobrom stave. Cieľom dubnickej samosprávy je, aby si ľudia z knižných búdok dlhodobo mohli vyberať skôr novšie a zaujímavé tituly v dobrom stave.
Knižné búdky nájdete v týchto lokalitách:
- jazierko v Parku J. B. Magina
- detské ihrisko pri OD ABC Centrum I
- detské ihrisko Centrum II
- Námestie Matice slovenskej
- Park Pod Hájom
- Účko – vnútroblok
- mestská časť Prejta – spoločenský dom
- sídlisko Za traťou – už existujúca knihobúdka
Ako správne knihobúdky využívať?
Veríme, že nové knižné búdky budú tešiť nielen všetkých knihomoľov, ale aj príležitostných alebo prázdninových čitateľov. Domčeky pre knižky majú jednoducho slúžiť každému bez rozdielu. Preto ak máte chuť stráviť čas pri dobrej knižke, pokojne si nejakú knižku z knohobúdky vyberte. Keď ju prečítate, môžete si ju nechať alebo vrátiť do ktorejkoľvek knižnej búdky v meste.
Myslite však aj na ostatných. Ak máte doma nejakú dobrú knižku a už ste ju prečítali, podeľte sa o ňu s ostatnými jej vložením na poličky knižnej búdky. Do knohobúdok patria najmä knižky v dobrom stave, aktuálne či obľúbené.
A TU JE PRÍBEH, KTORÝ SPÁJA DUBNICKÉ KNIŽNÉ BÚDKY:
Knižné domčeky, ktoré zachránili nejeden príbeh
Sedí nad veľkým, lampou ožiareným výkresom. Doleje si čaju z guľatej kanvice, a keď nakreslí dlhú rovnú čiaru, spomenie si, ako v ten večer už neraz, na malú Magdalénku.
Pán P. je pedagógom, učiteľom, ničím viac ani menej. Nemá vlastnú rodinu, no necíti sa pre to smutný. Jeho rodinou je 3.B, dvadsaťštyri detí – chlapcov a dievčat, čo je spolu štyridsaťosem očí, ktoré na neho denne s očakávaním a dôverou hľadia. Pán P. miluje knihy, no vie, že svet síce je, ale aj vôbec nie je v učebniciach, a tak svojich žiakov počas vyučovania vodí na mnohé zaujímavé miesta. Do kaštieľa, kde raňajkovali ozajstní grófi, do parku, kde kedysi rástli pomaranče, na ihriská, pretože v zdravom tele sídli zdravý duch, ale aj do prírody či do areálu starej fabriky na okraji mesta. Jedného dňa, áno presne toho, počas ktorého sme ho našli sedieť doma nad výkresom, zobral žiakov na zberný dvor. Chcel im ukázať, že obaly od jogurtov či cukríkov len tak sami od seba nezmiznú a že ak nechceme, aby nás raz odpad zasypal zo všetkých strán, musíme sa o to všetci pričiniť.
Zdalo sa to ako dobrý nápad. Veľké kontajnery deti nadchli, chlapci sa na ich okrajoch dvíhali na rukách, aby videli, čo sa v nich skrýva. „Fííha,“ vykrikoval jeden, potom zase druhý.
„To nesmiete!“ započul pán P. odrazu a hneď vedel, že naliehavý hlások patrí malej Magdalénke. Našiel ju v rohu pri plote, stála vzpriamene a drobnou rúčkou ťahala za montérkovú blúzu jedného zo zamestnancov. Muž si nevedel dať rady, a tak iba stál a čakal.
„Pán učiteľ, veď on trhá knihy,“ ozvalo sa dievčatko znova, tento raz ešte odvážnejšie.
Skutočne, zaskočený pracovník ešte pred chvíľou oddeľoval tvrdé obaly, aby papierové strany mohol triediť do samostatného kontajnera, a teraz sa pred malou Magdalénkou cítil ako zločinec.
Pán P. zdúpnel. Všetci žiaci na neho hľadeli a čakali, čo urobí. On ich však nevnímal, myslel na to, ako im jednostaj prízvukuje, že knihy sú ozajstný poklad, že s nimi treba zaobchádzať s úctou a láskou. Zrazu nevedel, čo má robiť, a tak iba pohladil Magdalénku po vlasoch a povedal deťom, že už videli všetko a že už musia ísť. Pán, ktorý dostal za úlohu trhať knihy, zahanbene stál a čakal, kým deti opustia dvor.
„To nesmiete! To nesmiete! Pán učiteľ...“ Nevinná príhoda pánom P. otriasla. Jeho žiaci videli, že veci vo svete nefungujú presne tak, ako im vravel, a cítil sa ako klamár. Ba ešte horšie, on sám sa cítil naivný, oklamaný a aj trocha nahnevaný. Zlosť ho však rýchlo prešla a zmenila sa, ako to má v takýchto prípadoch byť, na tvorivú činnosť. Pán P. sa rozhodol a uprostred svojej izby slávnostne sľúbil celému svetu, a aj to náležite zapil svojím najobľúbenejším nápojom – bazovým čajom, že pomôže nechceným knihám v meste. Ak aj nie všetkým, tak aspoň niektorým. Sadol si za stôl a už celé hodiny rysuje a vpisuje čísla až do chvíle, kedy sme vstúpili do jeho príbehu, len sem-tam si uchlipne zo silného bylinkového čaju. Ľahnúť si ide, až keď sobota vystrieda piatok a mesiac sa na oblohe ticho posunie o poriadny kus k západu.
Je sobotné ráno. Zvonenie budíka sa rozlieha spálňou, pán P. ho však nepočuje. V tom čase už totiž šliape do pedálov bicykla, aby zobudil svojho kamaráta - pána S. Pán S., ktorý má stolársku dielňu, si rozospatými zlepenými očami pozrie jeho návrh, pokýve hlavou a povie, že dobre, vraj to nebude problém, no budú potrebovať ešte pomoc pána L. Rozospatý hlas pána L. v slúchadle súhlasí s tým, že drevo ošetrí a nalakuje tak, aby vydržalo, aj keby sa vonku všetci čerti ženili. Je ešte len pol siedmej, väčšina z nás ešte spí a spokojný pán P. už šliape domov, a keď zabuchne dvere od bytu a zahryzne sa do čerstvého rožka z pekárne, tuší, že už o týždeň bude na svete sedem knižných búdok. Prečo práve toľko? No, v rozprávkach predsa odjakživa býva všetkého sedem... Teda, groše, kone či dračie hlavy bývajú aj tri, no tri búdky, to je predsa len málo, nie?
Doma však pán P. obsedí len krátko. Ešte pred deviatou si obuje svoje najpohodlnejšie topánky a vydá sa poprechodiť mesto krížom-krážom. Veď musí nájsť miesta, kde by búdky najlepšie poslúžili a potešili najviac ľudí! Najprv sa zastaví pri jazierku v parku neďaleko bývalého záhradníckeho domu a povie si: Sem dám jednu, k odpočinku v tieni stromov padne ľuďom knižka veľmi vhod. Do mapy urobí prvý krížik a spokojne vykročí ďalej.
Zastaví sa aj na ihrisku vedľa Dubničanky, rozhliadne sa vôkol a pomyslí si: A tu osadíme druhú. Tí, čo veľa športujú, zveľaďujú telo, no často zanedbávajú ducha. A urobí si druhý krížik.
Námestie Matice slovenskej sa mu zdá trocha hektické a neútulné, no napriek tomu ani na okamih nezaváha. Ľudia čítajú málo, pomyslí si, tu sa ich denne premelie najviac, tak nech im búdka pripomína, že knihy sú stále živé. A do mapy pribudne tretí krížik.
Na detskom ihrisku pri obchodnom dome ABC zbadá hrajúce sa deti, ich mamičky postávajú obďaleč a o čomsi sa ticho zhovárajú. Jedna búdka by mala ísť aj sem, aby si mohli rodičia, ktorí prídu na ihrisko s deťmi, chvíľu oddýchnuť a niečo si prečítať, zašomre si radostne popod nos a zaznačí štvrtý krížik.
Parčík na sídlisku Pod hájom je pokojným miestom, kde na lavičkách sedávajú psičkári, ale aj mladí ľudia. Sem dám tiež jednu, pomyslí si, tento park je na čítanie ako stvorený. A urobí si piaty krížik.
Odtiaľ sa vyberie na Účko, k panelákom v tvare písmena U, za ktorými sa zelená jarný les. Aj tu umiestnim jednu, sme na konci mesta, ďalej sú už iba hory. Nech si knihy prečítajú deti, ktoré sa hrajú na ihriskách, ale aj turisti, čo mieria do kopcov za odpočinkom v prírode, povie si a spraví šiesty krížik.
Ostala mu posledná búdka. Pán P. však dobre vie, kam má ísť. Na sídlisku Za traťou už vďaka aktívnym ľuďom búdku dávno majú, a tak môže pokojne nasadnúť do autobusu. V tichom šume motora míňa Rozptyl aj Dukelskú štvrť a na tretej zastávke vystúpi. Kráča chvíľu hore ulicou, potom zastane a rozhodne sa: Sem dám tú siedmu. Prejťania to majú do knižnice najďalej, snáď ich poteší aspoň knižná búdka. A do mapy urobí siedmy a posledný krížik.
Onedlho nato spolu s priateľmi - pánom S., pánom L. a pánom B., ktorý ovládal betonárske práce, osadili na miestach označených krížikmi knižné domčeky.
Dopoludňajšie slnko hreje a pán P. je na vychádzke s 3.B. Húf detí zastane pred knižnou búdkou, učiteľ podíde k malej Magdalénke a zdvihne ju na ruky. Dievčatko otvorí dvierka a dnu vloží knižku o strakatom psíkovi, ktorú už nebude čítať, pretože na ňu je už aj malá Magdalénka priveľká. „Tak vidíte, deti. Magdalénka práve dala tejto knižke druhú šancu. Určite sa nájde niekto, kto si ju rád prečíta,“ povie hrdo a spokojne pán P.
Autorom textu je Samuel Valuch z Mestskej knižnice v Dubnici nad Váhom.
Pre viac informácií kontaktujte: Mgr. Veronika Rezáková, hovorkyňa mesta Dubnica nad Váhom, e-mail: hovorca@dubnica.eu, tel. kontakt: 0917 431 271.