V horách trávi viac času, než si vieme predstaviť, aby si to ale mohol dovoliť, päť mesiacov v roku si privyrába sadením stromov v Nemecku. Hlavným dôvodom nášho rozhovoru je však jeho nedávno vydaná kniha Život svorky a iné neobyčajné príbehy. „Ľuďom sa väčšinou knižka páči. Teší ma, že ju čítajú aj deťom. Chcel som, aby bola aj pre mládež a pritiahla mladých do lesa,“ hovorí Miroslav Mišák.
Hrdinami tvojej knižky sú vlky, jelene a iné zvieratá. Ide o skutočné príbehy, čo znamená, že si musel v lese stráviť veľa času. Ako a kedy sa zrodil tvoj vzťah k prírode?
Začalo to už v mladosti, no potom som sa na dlhé roky odmlčal, do hôr som vôbec nechodil. Postupne, keď som mal asi 25, som sa k prírode dostal znova, napríklad aj cez beatnických autorov, hlavne Garyho Snydera. Chvíľu to ešte trvalo, no pociťoval som väčšiu a väčšiu potrebu byť v horách. Začal som tam spávať. Keby mi dakto ako dvadsaťročnému povedal, že raz budem spávať v zime v lese, okamžite by som ho poslal za nejakým špecialistom – odborníkom (smiech).
Začínal si ako klasický turista?
Nie celkom. Chodil som aj liezť a na túry, ale to mi nestačilo, vždy som sa snažil ísť mimo chodníčkov. Je však pravda, že kedysi som toho nachodil oveľa viac a rýchlejšie, pritom som všeličo minul, nevšimol si. Dnes kráčam pomalšie, rozvážnejšie, veľa času trávim sedením a čakaním. Zistil som, že menej je niekedy viac.
Chodíš do hôr sám, alebo častejšie aj s inými ľuďmi?
Keď sa chceš dačo dozvedieť, tak je najlepšie byť sám alebo s niekým, kto je na rovnakej vlnovej dĺžke. Väčšinu toho najzaujímavejšieho som v prírode zažil sám. Občas tam však beriem aj ľudí, dokonca rozmýšľam, že by som mal robiť takú liečbu lesom. Išlo by o niekoľkodenné výlety do hôr. V lese sa môže človek upokojiť a rôzni uponáhľaní manažéri a podobne by tam mohli niečo dôležité nájsť.
Vzťah k prírode ťa doviedol aj k jej ochrane, čo je tiež zaujímavá kapitola tvojho života.
Áno, stále sa tomu venujem, veď aj to je jedným z dôvodov vydania mojej knihy. V tomto čase sa situácia vďaka ministrovi Budajovi výrazne zlepšila, pretože za dvanásť rokov predchádzajúcich vlád boli blokované akékoľvek ochranárske aktivity, všetko sa veľmi zle presadzovalo. Dnes je to po prvý raz v ére samostatnosti Slovenska, čo máme ozajstného ministra životného prostredia a aj tajomníkov na tomto ministerstve, a to je naozaj dobré.
Legislatíva teda prírodu chráni čoraz lepšie?
Áno, ale to nestačí. Pozrime sa na príklad šeliem, ktoré sú na papieri chránené. Medvede, vlky aj rysy stále miznú, aj teraz to potvrdili vedci na Kysuciach. Poľovníkov nikdy nikto nekontroloval. Oni sami nie sú takí, ako o sebe hovoria v časopisoch. Tak, ako miznú medvede a rysy, strácajú sa i mladé trofejové jelene, ktoré by sa nikdy nemali strieľať. Stačí, že šesť- až sedemročným jeleňom vyskočí parožie a miznú a už ich nikto nikdy nevidí. Zrejme končia na stenách. Často, keď spávam v lese, počujem v noci výstrely, čo je ďalší problém aj tu v Dubnici. Extrémne zver prikŕmia, čakajú v tme s nočným videním a reflektorom na krmoviskách a strieľajú, hoci sa to nesmie. Zákony nestačia, treba aj kontrolu týchto ľudí. V Čechách to robia napríklad Vlčie hliadky.
Jedným z tvojich rajónov je práve okolie nášho mesta. Čím je miestna príroda zaujímavá?
Dubnica je jedno z najpestrejších lesných území, aké môžeme na Slovensku nájsť. V našich lesoch sa nachádza na veľmi malej ploche zhruba 28 druhov stromov, čo je dosť výnimočné. Dokonca tu rastie vzácna jarabina prostredná, na Kňazovej zase možno nájsť vzácny tis. Oveľa však prichádzame ťažbou, ktorá les zjednodušuje, a ten sa už nikdy neobjaví v pôvodnej podobe. Moja knižka a aj film, ktorý sme točili a bude sa volať Duchovia jeleňov, boli robené aj preto, aby podporili vznik troch chránených území, jedno z nich aj v Dubnici nad Váhom v závere dolín ako Organistova, Záhumenná či na Oparovci. To je však ešte veľmi vzdialená budúcnosť.
Vo svojich príbehoch spomínaš aj veľké šelmy v našich horách...
Málokto napríklad vie, že v Dubnici máme aj rysa, ktorý dokonca dostal elektrický obojok. Jeho územie je obrovské, loví od Trenčianskej Teplej cez Dubnicu až po Ladce, Mojtín a Valaskú Belú, odtiaľ zase smerom na Dubnicu. Pred troma rokmi sa tu u nás dokonca narodili rysíčatá, to si nikto ani nepamätá, kedy sa to stalo naposledy. Zaujímavé je aj to, že tento rys lovil aj neďaleko Účka. Chodia sa tam pásť jelenice, predminulú zimu tam ulovil jedno jelenča. Takže dá sa povedať, že rys chodí Dubničanom pod oknami. V zime, keď je sneh, môžeme nájsť jeho stopy.
Dosť dlho sa už krútime okolo samotnej knižky. Predstavíš nám ju?
Áno, volá sa Život svorky a iné neobyčajné príbehy a je rozdelená na dve časti. Prvá je o vlkoch, ktorí žili v Malej Fatre a Strážovských vrchoch. Rozprávam tu o živote dvoch vlčích svoriek, príbeh začína, keď sa v roku 2007 narodili po dlhých rokoch v Strážovských vrchoch vlci, o rok neskôr sa narodili znova. Potom však prišlo, čo sa stáva často, zastrelili im jedného z rodičov a svorka sa nemohla obnoviť, viac si už prečítate v knižke.
Druhá časť je možno viac filozofickejšia, zaoberám sa v nej životom jeleňov, líšok, rysov, medveďov, dve kapitoly sú aj o narodení rysov u nás. Časť príbehu sa odohráva v Dubnici, zvyšok v okolí Fačkovského sedla či v pohorí Žiar.
Prečo si sa rozhodol dať svoje zážitky na papier?
Jedna kamarátka do mňa hustila, aby sme urobili film. Tak sme tu v Dubnici začali točiť film o jeleňoch, no už dlhšie som si hovoril, že by som sa mohol s ľuďmi podeliť o svoje zážitky s vlkmi. Pred troma rokmi som mal prednášku v jednom vysokoškolskom klube, už vtedy som si zostavil sled príbehov. Ide o útlu knižku, nechcel som nič veľké. Popisujem v nej to najzaujímavejšie, čo sa mi v lesoch prihodilo za posledných pätnásť či sedemnásť rokov.
Podrobne opisuješ napríklad život vo vlčej svorke. Ako je možné dostať sa k zvieratám tak blízko?
Istého času som si povedal, že treba zahodiť všetko, čo nás táto kultúra učí, a treba sa ponoriť do lesov. Svojím spôsobom sa mi možno aj dostalo takého daru, aj keď som sa musel aj učiť. Je potrebné byť opatrný, načúvať, mať dobrý zrak, byť trpezlivý, treba sa naučiť, kde zver chodí a ako. Ale potom je tam už aj intuícia. Nie je to ľahké, pretože zver je vždy o krok dopredu.
Kedy je najlepší čas na takéto pozorovanie?
Zvieratá sú najaktívnejšie od svitania zhruba do desiatej hodiny, potom približne od šestnástej do súmraku. Tento čas je na pozorovanie najlepší. A prečo je to tak? Na jednej strane ide o odpoveď na zvýšený poľovnícky tlak. Zver je opatrnejšia ako pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi. Navyše, počas dňa za vyšších teplôt na ňu útočí aj väčšie množstvo parazitov, takže zvieratá sa radšej držia v ústraní.
Veľa píšeš aj o šelmách. Sú obavy z nich na mieste?
Okolo šeliem sa šíri veľa hystérie. Viem, že v Dubnici často strašia medveďmi, ale väčšinou je to tak, že medveď sa tu objaví občas v lete, ale rýchlo aj odíde. Zastaví sa tu na deň, dva. Jeho územie je obrovské. Medvedica sa zobudí napríklad vo Fatre a postupne sa presúva, za rok môže prejsť veľmi veľké vzdialenosti.
Mnohým vyhovuje strašenie šelmami. Keď sa budú ľudia báť, ich lov bude ľahšie akceptovateľný. Druhým dôvodom je, že poľovníci si chcú zachovať auru dobrodruhov, ktorú už stratili. Posledným dôvodom je hlboko zakorenená predstava, že musíme všetko ovládať.
Medveď, vlk ani rys nesnívajú o tom, že nám odhryznú kus tela, ale radšej sa človeku zďaleka vyhnú. Ak náhodou aj dôjde k stretnutiu s nimi, treba zachovať chladnú hlavu, netreba kričať. Šelmy treba jednoducho prijať, možno to chce iba viac takých knižiek, ako som napísal ja.
Pre viac informácií kontaktujte: Mgr. Samuel Valuch, odborný referent knižnice, e-mail: samuel.valuch@dubnica.eu, tel. kontakt: +421 42 44 55 737.