Obsah

Rozhovor s Róbertom Kaláberom: „Na Slovensku ste tréner, v Poľsku stále pán tréner.“

Typ: ostatné
Róbert Kaláber Jastrzebie je poľským mestom s približne 100 000 obyvateľmi a piatimi baňami na koks, zamestnávajúcimi 35-tisíc ľudí. Uprostred tejto banskej aglomerácie funguje hokejový klub s filozofiou výchovy vlastných odchovancov, ktorý z pozície trénera vedie Dubničan Róbert Kaláber.

„Po prvý raz v histórii sme sa stali majstrami. V tejto sezóne sme získali aj superpohár a Poľský pohár,“ menuje úspechy svojho tímu bývalý hráč aj tréner hokejovej Dubnice, ktorý sa v pozícii poľského reprezentačného trénera chystá na olympijskú kvalifikáciu. V nej vyzve aj slovenský národný tím.  

Ste rodený Bratislavčan. Čo vás priviedlo do Dubnice a prečo ste sa tu rozhodli ostať?

Od šiestich rokov až po dorast som hrával za Slovan Bratislava. Do dorastu aj do juniorky robili výber z troch vtedajších bratislavských klubov, medzi juniormi som sa vmestil len do štvrtej päťky. Poslali ma do BEZky, ale tam mali dosť hráčov a o mladého chalana nemali záujem. V Bratislave ma ako žiaka trénoval pán Paštinský, bratranec Vladimíra Paštinského, ktorý bol v tom čase prezidentom dubnického hokejového klubu. Cez neho som sa dostal do Dubnice. Strávil som tu dva roky, potom som šiel na vojnu, medzitým som sa oženil, narodila sa mi prvá dcéra a už som sa tu usadil. Moja hokejová kariéra potom pokračovala v Senici, Prešove, Prievidzi, Piešťanoch, jednu sezónu som hral v Rakúsku aj v Maďarsku.

Róbert Kaláber

Po ukončení aktívnej kariéry ste teda plynule prešli na trénerstvo?

Kariéru som skončil v 36 rokoch. Mal som zlomeninu členka, hrali sme play off, potreboval som to doliečiť, ale chcel som pomôcť mužstvu. No a ohybnosť členka odvtedy nemám dobrú. Trénoval som už počas kariéry - od prípraviek až po juniorov. Keď som skončil, bol som stopercentne pripravený na trénerskú kariéru.

Pred príchodom do Poľska ste určite prešli viacerými zastávkami, fanúšikovia si vás určite najviac pamätajú z pôsobenia na lavičke Dukly Trenčín.

Najskôr som začal trénovať mužov v Senici, potom som sa dostal k dorastu v Dubnici. Boli tu vtedy šikovní chalani, začali sme budovať mužstvo, podarilo sa nám postúpiť do extraligy, ďalší rok sme v nej skončili druhí. Vo finále sme prehrali s Košicami, ktoré mali vtedy silný ročník, niektorí z tých chalanov dnes hrajú NHL. Ďalší rok za mnou prišiel Robo Švehla a šiel som do Trenčína, začal som pri mládeži, potom som prešiel k mužom. Nasledovala Žilina, tam však boli finančné problémy a komplikovaná situácia, a preto, keď som dostal ponuku z Jastrzebia, povedal som si, že nemám čo stratiť. Dnes som tam už sedem sezón.

Aký je rozdiel v práci trénera na Slovensku a v Poľsku?

Na Slovensku ste tréner, v Poľsku stále pán tréner. Funkcionári a hráči sa k vám tak správajú, tréner má možnosť budovať káder, máme nejaký balíček, do toho zakomponovávame posily, ktoré chceme.

Dostali sme sa k hráčom. V rámci poľskej najvyššej súťaže je váš tím tak trocha unikátom...

Väčšina našich hráčov sú odchovanci, robíme s nimi štyri-päť rokov, od sedemnástich hrajú extraligu, je tam kontinuita, práca s mládežou, ten klub má všetko, čo by mal dobrý klub mať. Nastupuje za nás najviac odchovancov v celej poľskej lige.

Znamená to, že súťaži dominujú legionári?

Teraz funguje už tretí rok takzvaná liga open. Pre nedostatok domácich hráčov kluby žiadali, aby mohli mať v kádri neobmedzené množstvo cudzincov. Liga je síce každým rokom lepšia, no hrá v nej stále menej poľských hráčov. Napríklad teraz sme bojovali vo finále s Krakovom, kde majú 22 cudzincov – Kanaďanov, Rusov, Čechov z extraligy. Niektorí z nich hrávali naozaj dobré súťaže a boli lídrami v tímoch, nie je to len o tom, že by prišli do Poľska „dožiť.“

Tento jav sa však potom prejavuje na reprezentácii. Ak to tak ostane, o niekoľko rokov môže mať poľský hokej problém.

Dá sa teda povedať, že idete príkladom?

Chceme, aby bola kvóta na cudzincov, teda aby musel byť v každom klube istý počet Poliakov. Keď sme vyhrali Poľský pohár, stretli sme sa s Osvienčimom, kde boli štyria či piati domáci hráči, s Krakovom, kde boli traja. Celé hokejové Poľsko stálo za nami, pretože ukazujeme, ako sa to má robiť, ako sa majú mladí chalani zapracovávať do mužstva, doplneného výbornými cudzincami. Napríklad v našom kádri sme mali aj dvoch Dubničanov - Mareka Hovorku a Romana Ráca. S týmto prístupom dnes dokážeme poraziť aj bohaté kluby.

Reprezentační tréneri väčšinou nepracujú na klubovej úrovni, vy áno. Dá sa to, najmä s ohľadom na čas, zlúčiť?

Áno, dá. Pokiaľ tréner národného mužstva nepôsobí v klube, má malú zápasovú prax. Keď príde reprezentačná prestávka, miesto toho, aby som bol v Jastrzebií a mal dva či tri dni voľno, idem na zraz. Trénujem s národným tímom, ideme na nejaký turnaj. Dá sa to stíhať, nemám s tým najmenší problém.

Je po sezóne. Za normálnych okolností by ste mali absolvovať svetový šampionát, ktorý sa však neuskutoční.

Čakáme, ako dohrajú legionári v play off, absolvujeme sústredenie v Katoviciach a uvidíme, či chalani prídu. Práve v Katoviciach sme mali mať majstrovstvá, miesto toho robíme turnaj, no a 15. mája ideme do Slovinska na neoficiálne majstrovstvá skupiny 1A, ktorá je hneď za najvyššou kategóriou. Na turnaji budú tímy ako Francúzsko, Rakúsko, Kórea, Rumuni, my sme tam pozvaní miesto Maďarov. Pred kvalifikáciou na olympiádu je to dobrá previerka.

Ako vidíte svoje šance v olympijskej kvalifikácii, kde si skrížite hokejky aj so slovenským výberom?

Musím povedať, že kvalita mužstiev Slovenska, Bieloruska či Rakúska, aj čo sa týka ratingu, je úplne iná než naša. Náš problém je v nedostatku hráčov. Do 25 členného kádra v podstate vyberáme zo 40 ľudí. Keď je ešte niekto zranený, chorý... Navyše, chalani sú pod malým tlakom, nemusia o svoje miesto bojovať. Varím z toho, čo je. Na zápasy sa však veľmi tešíme.

Určite však máte pripravený nejaký recept na úspech.

Naši chalani sú inak šikovní, niektorí sú aj talentovaní. Keby sa nám podarilo dať dokopy najsilnejšiu zostavu, môžeme v kvalifikácii potrápiť každého súpera. Veľmi záleží aj na tom, ako zachytajú brankári. Máme Američana Johna Murraya, ten v treťom predkole vychytal 51 striel proti Kazachstanu, ktorý mal v mužstve 18 hráčov z KHL.

Dôležité je aj, či budeme hrať s divákmi, alebo bez nich. Žiadny poľský štadión nemá kapacitu desaťtisíc ľudí, ľadové plochy sú menšie, všetko je prispôsobené záujmu divákov. Chalani sa budú musieť popasovať s veľkým štadiónom a kulisou.

Stratégia vášho tímu bude teda zrejme skôr opatrná, zameraná na obrannú činnosť.

Mužstvo budeme skladať viac do defenzívy, aby sme dostali čo najmenej gólov, a pokúsime sa presadiť z nejakého brejku, z presilovej hry. Hráčov na tento štýl je tam viac než tých rozhodujúcich, ktorí sú napríklad zakončovateľmi, veď za hranicami máme spolu len päť hokejistov. Tých sa budeme snažiť zakomponovať do jedného silného útoku, možno spravíme aj dva kvalitnejšie. Silnou stránkou nášho tímu je pracovitosť, charakter a obetavosť.

Poľských fanúšikov si spájame so skokmi na lyžiach či futbalom. Sledujú aj hokej?

Poliaci sú nadšenci. Ak bude niekto najlepší v šípkach, budú fandiť šípkarom. Športom číslo dva je pre nich momentálne volejbal, majú radi skoky na lyžiach, nie je pre nich problém prejsť cez celú krajinu a pozrieť sa, ako niekto dvakrát skočí, a ísť domov. Samozrejme, sledujú futbal. Majú Lewandowskeho, ktorý je pre nich bohom, majú krásne štadióny aj v menších mestách, tie im môžeme závidieť. Takých ako u nás v Trnave postavili za tri roky päť. Hokej je v úzadí, v televízii sa vysielalo až ligové finále, inak si ho môžete pozrieť len cez internetovú TV. Veľa ľudí ho vníma ako šport, ktorý nemá výsledky na reprezentačnej úrovni, tak ich nezaujíma.

To sa však môže aj vďaka vám zmeniť.

Ak by sa podaril úspech na olympiáde alebo majstrovstvách sveta, popularita by isto šla hore. Teraz to bude 30 rokov odvtedy, čo boli poľskí hokejisti naposledy na olympiáde. Boom v tomto športe nastal, keď v roku 1976 porazili v Katoviciach Rusov. S ohľadom na obľúbenosť nášho športu je zaujímavé aj to, že hokejové mestá ležia z 90 % len na juhu pri hranici so Slovenskom a Českom, ako by to tam Slováci a Česi držali. Napríklad Varšava ako hlavné mesto nemá žiadne seniorské mužstvo, hoci majú štadión. Nerozumiem tomu, bavili sme sa aj o tom, že keby mali tím, veľmi by sa zdvihla popularitu hokeja.

Róbert Kaláber

Majú Poliaci nejakého hokejového Lewandowskeho?

Máme Aarona Chmielevskeho, ktorý hrá za Třinec, ten je najpopulárnejší a má aj najlepšie výkony.

Spomenúť by sme mohli ešte jednu zaujímavosť. Vieme o vás, že ste istý čas trénovali aj bulharskú reprezentáciu...

V Prievidzi som hrával s Jurajom Dušičkom, ktorý si našiel v Sofii ženu a hrával za jeden z bulharských klubov. Ich sezóna má 12 zápasov, nemajú tam žiadnych profesionálov, podľa toho treba posudzovať aj národný tím. Juraj ma oslovil, aby som mu našiel trénera. Majstrovstvá sveta mali hrať Bulhari v Kapskom meste, tak som mu povedal: „Juraj, budeš mi robiť asistenta a pôjdeme tam spolu.“ Bral som to ako oddych a relax. Dva týždne sme trénovali, tretí sme šli do Kapského mesta, skončili sme druhí. Ďalšiu sezónu sme hrali šampionát doma, postúpili sme o kategóriu vyššie, no turnaj už bol zrušený.

Sledujete aj dnešný dubnický hokej?

Bol som aj na zápase, pokiaľ tam mohli chodiť diváci. Sú tu chalani, s ktorými som hrával – Mário Kazda, Peter Kotlárik, Roman Chatrnúch. Raz za čas sa tu stretneme, alebo si pozriem zápas cez internet, aj teraz som sledoval niektoré duely Dubnice v play off. Prehľad o hokeji mám, ale čas na návštevu stretnutí veľmi nie

V Jastrzebií pôsobíte už relatívne dlho, nechystáte sa z Poľska posunúť do inej hokejovej krajiny?

Nechystám. Hokej nemám ako prácu, ale ako koníček, a to môže povedať málokto. Navyše, v Poľsku som sedem rokov a sedem rokov mám každý mesiac výplatu. Toto sú veci, ktoré slovenský tréner ocení. Ani raz som tu nezažil, že by som musel čakať na výplatu alebo že by nebola. Na Slovensku sa mi to už stalo a stačilo mi to. Vedenie v Jastrzebií robí kvalitnú prácu, ja riadim šatňu, funguje to. Najbližší spolupracovníci sú veľmi dobrí chalani a v podstate sme taká malá rodina, do ktorej sa teším a dobre sa v nej cítim.

Pre viac informácií kontaktujte: Mgr. Samuel Valuch, odborný referent knižnice, e-mail: samuel.valuch@dubnica.eu, tel. kontakt: +421 42 44 55 737.


Vytvorené: 6. 5. 2021
Posledná aktualizácia: 2. 9. 2021 10:45
Autor: Mgr. Samuel Valuch